nadnoduse

S ružencom v rukách

prehadzuješ svoje hriechy,

guľôčku po guľôčke,

pekne pomaly,

tak aby v tebe ostali

len skutky,

čo ti ku cti slúžia,

nech opäť s chrabrosťou muža

smieš žiť bez božích desatoro.

Veď čo na tom,

že obliekaš si vieru sporo,

ruženec ti vyzláti cestu do neba.

Človečina dnes už nie je potreba

ale príťaž ako balvan na krku.

Kto už dnes vzýva pravdu odvekú,

že čo dáš,

vráti sa ti späť?

Nie, Boha v nás už niet,

len ruženec nám ostal v rukách,

veriac, že neumrieme v mukách,

keď ho občas požmolíme medzi prstami.

No hriechy tlačíme si pred nami,

tie z nás ani viera nezmyje.

Hádžeme ich Bohu ako pomyje,

akoby nimi choval všetky duše v nebi.

Radšej sa nemodliť

ako Človekom nebyť

lebo iba riadna človečina

skutočnú vieru pripomína

tak

ako ju pán Boh káže.