Už pomerne dosť dlhú dobu sa zamýšľam nad tým, kedy svet dostal Alzhaimera. Čím viac sa ponáram do histórie, tým viac mi vychádza, že to muselo byť kedysi veľmi, veľmi dávno. Zrejme to bolo už v časoch Kaina a Ábela. A možno ešte skôr. Ťažko je prísť tomu na koreň. Jedno je však isté. Láska, v akejkoľvek podobe, tu bola odjakživa. To len na ňu svet akosi zabudol.
Ono je to podobné ako s Alzhaimerom. Pri tejto chorobe pacient pomaly ale isto zabúda. Nenápadne sa z mysle vytrácajú všetky dôležité veci, podnety, pocity, spomienky, skrátka všetko. Presne ako tento náš svet, ktorý vždy znova a znova zabúda na podstatu bytia.
Áno, presne tak. Svet, respektíve ľudstvo, zabúda na podstatu všetkého, na lásku. Nemyslím si však, že je to len dnešnou dobou, ako mnohí tvrdia. Inak by predsa v minulosti neboli vojny, vraždy, zlo, nenávisť či zúfalstvo.
A tak mi teda z toho celého vychádza, že svet sa už s Alzhaimerom narodil. Poviete si, to by tu už dávno nebol. Veď na túto chorobu sa umiera. Nie sú na ňu lieky. A máte pravdu, avšak svet je vo výhode v tom, že má svojich ľudových liečiteľov, ktorí ho, napriek tejto zákernej chorobe, dokážu udržať pri živote. A nie len to. Dokážu ho meniť, robiť lepším a krajším miestom na život. Nie, úplne vyliečiť ho, bohužiaľ, nedokážu, nakoľko sa s touto genetickou poruchou už narodil, ale od dávnoveku mu pripomínajú, stále zas a znova, čo je pre neho dôležité.
Pýtate sa, kto sú tí zazrační liečitelia? Nič vás nenapadá? Tak ja vám to prezradím. Sú to predsa básnici. Nerozumiete tomu? Nuž, skúste si vziať do rúk nejakú zbierku básní, precíťte verš po verši a zamyslite sa nad tým, čo som týmto celým chcela povedať. Ak, ovšem, už vaše srdce nedostalo Alzhaimera.
Tento svet nie je až taký zlý a bezcitný ako sa zdá. Len má Alzhaimera a zabúda na podstatu všetkého. Vždy to tak bolo a práve preto svet odjakživa potreboval básnikov – citlivé, slobodné duše, ktoré celému tomu chaosu dávajú zmysel.