Povedal si, že ma budeš milovať na veky. Že ma budeš ochraňovať tak urputne,ako si levica chráni svoje mláďatá. Že nedovolíš, aby mi niekto alebo niečo zmazalo úsmev na tvári.
A potom, potom si ma chladnokrvne utýral a za živa pochoval do tmavého, studeného hrobu. Netušila som, že takto chutí láska.
Asi mi to neuveríš, ale prežila som. Vyhrabala som sa z tej temnej hrobky, do ktorej si ma, v mene lásky, uvrhol. Trvalo mi to dlho. Príšerne dlho. Celú večnosť. Roky mi pretiekli pomedzi prsty ale…..neumrela som. Neumrela som kvôli tebe. Neumrela som pre lásku.
Dokonca som dnes pochopila, že to nie ja som chorá. Moja duša aj hlava sú v poriadku a srdce na tom správnom mieste. Chorý si bol ty. Netuším, kde si dnes, či život vyliečil tvoje choré, rozožraté vnútro a v postate je to jedno, pretože nepíšem pre Teba. Píšem sama sebe, že Ti odpúšťam. Nechcem totiž, aby to, čo si kedysi dávno zasial, narástlo vo mne do obludných rozmerov.
Možno si mi, kedysi dávno, ukradol všetky sny, nádej, vieru aj moje ja, nepodarilo sa Ti však vytrhnúť mi srdce z hrude, hoci o to jediné ti išlo.
Celé roky som ťa za to nenávidela túžiac po pomste, zadosťučineni, spravodlivosti, len aby sa mi aspoň trochu uľavilo. Konečne som však pochopila , že oko za oko ani zub za zub mi pokoj v duši neprinesie. Nemôže. Veď keby som morálne klesla tak hlboko, ako ty vtedy, nedokázala by som sa pozrieť do zrkadla. Nedokázala by som žiť sama so sebou.
Preto Ti dnes odpúšťam. Opúšťam tvoje hriechy, púšťam minulosť. Dvere za Tebou poriadne zamknem a kľúč hodím do mora, aby som v jeho priezračnej hlbočine splynula s pokojom duše, ktorú už minulosť nezaťaží.
Chcel si mi vytrhnúť srdce z hrude a miesto toho si z neho urobil drahokam. Naučil si ma bojovať, nevzdávať sa, cítiť a vnímať nesmierne intenzívne. A to najdôležitejšie, naučil si ma ODPÚŠŤAŤ.
Preto Ťa dnes púšťam. Leť si voľne ako vták. Už ma viac nemáš čo naučiť.