Raz oblečiem sa do ticha,
kde cudzia vina nepichá,
lež pokoj všetko obmýva.
Kde človek, duša márnivá
neničí cudzie sny.
Kde neumrie básnik posledný
pre pýchu a chtíč človeka.
V tom tichu čistá láska preteká,
divoká rieka plná nehy.
Ňou nechám obmývať si brehy,
keď oblečiem sa raz do ticha.