Z kukučkových hodín na stene môjho života vytrhol Diabol kukučku a spálil ju na popol. Zrejme sa mylne domnieval, že tak zastaví čas a uvrhne ma do večného, trýznivého prítomna, kde neexistuje minulosť ani budúcnosť, žiadne spomienky ani túžby. Nič, len bohapustá pravda prítomného času. Jediná myšlienka, jediné zastavenie, jediný desivý okamih pravdy v pekelnej večnosti.
Hodiny sa však aj bez kukučky hýbali ďalej. Síce už neohlasovali každú odžitú hodinu, vždy sa pretikali, v tichu prázdneho kukučieho hniezda, do nového dňa.
Nuž Diabol skúšal ďalej svoju moc. Vytrhol hodinové ručičky, rozlámal ich na márne kúsky a čakal. Čakal na svoju chvíľu, keď mi uchmatne všetko, čím som kedysi bola aj čím by som mohla ešte niekedy byť. Hodiny už neukazovali čas, blúdili medzi dňom a nocou, strácali sa v čase aj priestore ale žili. Nepoddali sa zlu. Slepé, hluché, s takmer nečujným tikotom vzdorovali osudu.
To však už poriadne rozzúrilo aj samotné peklo. Vyslalo teda svojich besných poslov zastaviť čas. Môj čas. Kukučkové hodiny vyrvali zo steny života a rozdupali ich na prach, ktorý roznosili na svojich kopytách.
Čas sa zastavil. Jediná sekunda zmazala minulosť, zastavila budúcnosť a stala sa večnosťou.
A čo ja? V prachu kukučkových hodín na kopytách diabla som ostala visieť ako obesenec na jedinej bohapustej pravde. Popol z kukučky, zlámané hodinové ručičky, hodiny rozdupané na prach, posledný a nemenný prítomný okamih.
Zastavenie.