Potichúčky,
celkom nebadane,
tak aby si si to nevšimol,
vkradol sa ti do hlavy
a ponúkol cestu
do “ raja “.
Nechcel za to
žiadnu odmenu,
LEN teba.
Tvoju dušu
na obed
a život
ako honosnú večeru
pre celú pekelnú kompániu.
A ty?
Ty si mu uveril
každé jedno
slizké slovo.
Ako had vplazil sa do teba,
omámil ťa pohľadom,
otrávil jedom,
aby si sa nemohol brániť
a potom,
pekne pomaly,
vychutnávajúc si každé jedno sústo,
požieral ťa zaživa.
Zbytočné boli moje
prosby,
hrozby,
slzy.
Už si nepočul môj srdcervúci
plač.
Nemohol si.
Narkodiabol pohltil tvoju dušu
a za tú mizivú chvíľu blaženosti
si vybral najtvrdšiu daň,
Teba.
A tak tu teraz sedím
a píšem
o Narkodiablovi,
aby všetci vedeli,
že je tu
medzi nami
a za chvíľku potešenia,
zabudnutia,
spásy,
nechce žiadnu odmenu.
Postačíme mu
My.