Nechcené dotyky,
zvrátené vášne,
detský nárek
a na konci toho všetkého
smrť.
Nie však tá,
čo vykúpi dušu z potupy,
hanby,
príkoria,
bolesti,
lež
živá smrť.
Duša živá,
trýznená,
neschopná zabudnutia
nedokáže
umrieť
ani
žiť.
A celý svet mlčí.
Zatvára si oči,
zapcháva uši
a vrieska
do tvojho umierajúceho ticha:
“ Neklam!!! Vymýšľaš si a za to zhoríš v pekle! “
A pritom
ty už dávno horíš v plameňoch
zúfalstva,
hanby,
potupy.
Prečo sú všetky básne
o láske,
kráse,
o žití,
keď mnohí sú zlobou
prehnití
a chtíčom zvrhlosti
vraždia anjelov?
Áno,
teraz to máte
čierne na bielom,
že pre ľahostajnosť sveta,
trpí až do smrti
nejedno bezbranné dieťa.
Viem, nepatrí sa takto kričať nahlas,
no mne je to už jedno,
nech všetko vezme ďas,
pretože to mučivé ticho v nás
konečne musí niekto vykričať.
Tak hádžte teraz do mňa kamene,
bite,
bičujte
no mnohé deti
majú hrôzy odžité,
darmo sa tvárite,
že
nie.