Mozog v plameňoch, duša posadnutá,
myšlienky cudzie, sny desivé,
a kdesi na konci šialenstva Ja.
Kedy som celkom zošalela?
Presne vtedy, keď jeho tvár popolavobiela,
s očami bez života a čerňou na perách,
zburcovala vo mne strach.
Závan smrti vznášal sa sťa zlovestný mrak,
srdce bilo ako na poplach a v hlave len jediné,
výkrik,
“ Bože, prosím, nie!!!! “
Neskoro.
Smrť vybrala si svoju daň,
a vo mne, ten malý zvyšok,
ktorý neumrel spolu s ním,
zošalel.
Zostal iba mozog v plameňoch,
duša posadnutá,
myšlienky cudzie,
sny desivé,
a kdesi na konci toho šialenstva
svetielko nádeje,
že raz sa moja duša uzdraví.