Netuším, kedy som svoju dušu obliekla do nepriestrelnej vesty, aby ju už nič neranilo.
Nezabilo znovu.
Aby nemusela umrieť pre nové zrodenia.
Chcela som ju uchrániť rán a bolesti.
Veď….je to jediné, čo mi skutočne patrí.
A predsa.
Predsa umrela už toľkokrát zbytočne,
s neprestrielnou vestou,
ktorá dokázala odrážať len Amorove šípy.
Bože, aká som len bola naivná v predstavách,
že v pancieri korytnačky budem konečne šťastná.
Že v nedobitnom úkryte nájdem spasenie.
A život tiekol ako divoká riava kdesi celkom mimo mňa.
Tak rada by som tú vestu vyzliekla.
Vyslobodila dušu z korzetu,
v ktorom sotva lapá dych,
nech konečne lieta voľne ako vták.
No v živote je to tak,
že všetky viny si vypijeme až do dna.