A Boh mlčí.
Už naše rany nepočíta,
keď je v nás chlípna túžba skrytá
po moci a mamone.
Keď viera, ponorená do vane
dusí sa bahnom z našich nôh.
Nie, už nad nami nebdie ani Boh.
Už len mlčí so slzou na líci.
Už nekáže, neprosí, nekričí,
len tupo hľadí do zeme
na to ako hynieme
vo vlastnej zášti, ničote
kde brat bratovi hlavu stína.
A Boh mlčí.
No je to len naša vina,
že mu slzy robia jazvy na tvári.
Bože, kam sme sa to dostali?