Zvláštne ako začnú veci do seba zapadať, keď sa človek rozhodne zmeniť svoj život. Odrazu má všetko zmysel a svoje miesto.
V Banskej Bystrici sme s dcérou prežili tri roky. Boli ťažké a krásne zároveň. V tom čase to bolo pre nás jediné správne riešenie. Po rozvode a synovej smrti sme sa s dcérou priam bytostne potrebovali. Ona však bola na internáte v Bystrici a ja v podnájme v Detve. Ešte aj víkendy si musela deliť medzi mňa, svojho otca a priateľa, takže veľa času sme spolu nestrávili. Preto bolo pre mňa jednoduchšie opustiť Detvu, kde ma neustále prenasledovali ťaživé spomienky, akoby dcéra mala zmeniť školu, aby som ju mala doma. A tak sme zbalili tých pár vecí, čo som mala, a presťahovali sme sa. Ďaleko od domova, rodiny, priateľov.
Zo začiatku som sa v novom domove cítila úplne stratená. V meste, ktoré som nepoznala a kde som mala jedinú, spriaznenú dušu, moju milovanú dcéru, som sa permanentne strácala. Smútok zo synovej smrti bol stále taký silný, že mi spôsoboval rôzne ťažké poruchy ako depresiu, bipolárnu poruchu, derealizáciu, depersonalizáciu…. Bolo to nesmierne ťažké, no zároveň krásne obdobie.
Práve tam, v Banskej Bystrici, uzavretá v samote a bolesti som začala písať a zverejňovať svoje básničky na FB. Vďaka nim som spoznala veľa úžasných ľudí a začal sa proces uzdravovania mojej zlomenej duše. Samozrejme, najdôležitejším prvkom v tomto procese bola moja dcéra. Bez nej by som tu už dávno nebola. X krát som chcela umrieť, odísť za milovaným synom ale stačil jediný pohľad do jej krásnych očí a vedela som, že to musím zvládnuť – pre ňu.
A tak ubiehali dni, týždne, mesiace a moja duša sa začala pomaličky hojiť. Do života mi prichádzali noví ľudia, noví priatelia, nové zážitky aj možnosti. Musím povedať, že práve ľudia, ktorých som mala tú česť spoznať práve v tomto období, úplne zmenili môj život, uhol pohľadu, myslenie. Nakopli ma do života, ukázali správny smer a posúvali má vpred, dokonca aj vtedy, keď som nechcela. Nebudem ich menovať, pretože je ich dosť veľa a keby som niekoho z nich vynechala, určite by ma to neskôr mrzelo. Veď oni už vedia, ktorí to sú.
Veci začali do seba zapadať ako puzzle. Určite si teraz poviete, prečo sme sa teda vrátili späť domov. Nuž, odpoveď je veľmi jednoduchá. S procesom uzdravenia ide ruka v ruke zmena myslenia. Tá prvá, najdôležitejšia, u mňa nastala minulý rok v októbri. Keďže sa moje psychické poruchy, napriek liečbe, neustále menili a pribúdali, nadobudla som pocit, že mi to spôsobujú lieky. Čím viac mi ich lekárka menila, v snahe pomôcť mi, tým to bolo horšie. Nuž som všetky lieky vysadila. Áno, bála som sa, že to so mnou švihne a skončím na psychiatrii ale rovnaké pocity som mala, aj keď som lieky užívala. A čuduj sa svete, žiadny kolaps sa nekonal. Moja hlava sa začala čistiť a odrazu som začala vidieť veci celkom jasne, presne také aké sú. Tým, samozrejme, nechcem povedať, aby ľudia v depresii a iných stavoch prestali užívať lieky. To v žiadnom prípade. Aj ja sama som nesmierne riskovala. Hoci je to už pol roka a ja sa cítim zo dňa na deň lepšie, stále nemám vyhraté. Choroba sa môže kedykoľvek vrátiť. Avšak práve preto, kým sa cítim skvele, rozhodla som sa urobiť ďalší, veľmi dôležitý krok vpred. Rozhodla som sa vrátiť Domov a dať našej rodine šancu. Šancu na nový, lepší život. Veď rodina má držať pokope. Nevadí, že sme ju pred rokmi rozbili. Teraz si ju postavíme znovu. Poučení z vlastných chýb ju budeme stavať na oveľa pevnejších základoch. Už to nebude domček z kariet, ktorý rozfúka prvý vietor. Pokúsime sa postaviť pevný hrad. Náš hrad.
A veci začali do seba zapadať. Pred rokom mi môj muž kúpil obraz – plastiku. Keď som uvidela toho zlatého Budhu, vedela som, že je môj. Stála som pred ním ako zhypnotizovaná a nechcela ísť ďalej. Reakcia našej dcéry bola nemilosrdne jednoznačná,
“ Toto nemôžeš myslieť vážne, mamina!!! Ten gýč domov neberieme!”.
“ A prečo nie? Keď sa mamine tak veľmi páči, prečo by sme jej neurobili radosť?” – odpovedal môj muž s úsmevom a už niesol zlatého Budhu k pokladni.
“ Do tej izby, kde bude visieť, nikdy nevkročím. Väčší gýč som v živote nevidela. Odpovedala dcéra a zdutá cupitala za nami.
Len čo sme prišli do nášho Bystrického príbytku, muž ho pripevnil na stenu v mojej izbe. Dcéra nazrela cez dvere a len sucho skonštatovala –
“ Strašné, ale ty tu s ním budeš žiť. “
Úprimne, v tej izbe akosi nepasoval ani mne. Neviem, nezapadol do prostredia. Nevynikol. Bol ako voda v pletenom koši, ale nechala som ho tam. Bolo mi ľúto zvesiť ho a uložiť niekam do pivnice. Veď predsa musí mať čosi do seba, keď ma tak ohúril. Nie som človek, ktorý hromadí veci a kupuje všetko, čo sa mu páči. Skôr naopak. Málokedy sa stane, že ma nejaká vec upúta natoľko, že ju proste chcem.
Zvláštne je, že po presťahovaní mu to správne miesto našla práve naša dcéra. Sama od seba vymenila malý obrázok na stene v chodbe za môjho Budhu. Ja som akurát vybaľovala veci v izbe, keď na mňa zavolala –
“ Mamina, mamina, rýchlo poď sem! Pozri ako žiari.“
Vybehla som poschodoch do kuchyne, pozrela smerom do chodby a čo nevidím. Môj zlatý Budha žiari na stene nad schodiskom ako slnko. Dopadujúce svetlo z okna oproti v ňom oživil to zvláštne čaro, ktorým si ma podmanil.
“ Je nádherný. “ – zvolali sme obe naraz.
A veci začali do seba zapadať ako puzzle. Bolo sa len treba správne rozhodnúť.