My ľudia sme veľmi divné tvory. Vždy zo všetkého dokážeme vytĺcť maximum, samozrejme, vo vlastný prospech. Ak existuje nejaký Boh,tak urobil, čo sa týka ľudstva, jednu veľkú, chybu.
“ Len ma teraz, prosím, neukameňujte. Nie som ateistka ani veriaca, v pravom slova zmysle, a toto nie je úvaha o Bohu, ani viere ako takej. Je to o nás ľuďoch a krajine, v ktorej sa ľudia nebudú báť umrieť. “
Tou chybou je, podľa môjho uleteného úsudku, slobodná vôľa človeka. Prečo, veď aj zvieratá sa rozhodujú slobodne, povedali by tí, ktorí musia mať vždy posledné slovo, zástancovia viery, slobodnej vôle, no najmä slepí a hluchí k životu. Áno, je krásne každému dopriať absolútnu slobodu ale…..sme my, ľudia, na ňu dostatočne zrelí? Nie sme. Zneužívame ju pre svoje vlastné ciele, pre potešenie či pre vlastné ego. Dokážeme prekrútiť absolútne všetko. Vytrhávame vety z kontextu, dávame im vlastný význam, len aby sme uspokojili svoje vlastné, chudobné ja. Neštítime sa poprekrúcané výroky použiť proti ich autorom.
Veľmi výstižným príkladom je veta pani Čaputovej:
“ Chcem krajinu, v ktorej sa ľudia nebudú báť zomrieť.”
Áno, sama o sebe, vyznieva dosť morbídne, no človek, ktorý má zdravý úsudok, by nemal mať problém, pochopiť jej pravý význam. Viem, že už bolo k tejto téme popísaného priveľa, ale aj tak mi to nedá pokoj. Prečo? Pretože aj ja chcem takú krajinu. Krajinu, kde sa nebudem musieť báť, že na sklonku života skončím kdesi na ulici, kde ma nenechajú umrieť bez adekvátnej liečby len preto, lebo už mám svoje odžité. Chcem krajinu, kde sa nebudem musieť báť, čo bude s mojimi deťmi, keď raz umriem.
Takže áno, aj ja chcem krajinu, v ktorej budem môcť spokojne žiť a v ktorej budem môcť zomrieť dôstojne a bez strachu o svoju rodinu, deti, priateľov.
A čo sa týka tej slobodnej vôle, ktorú nám pán Boh nadelil, skúsme byť naozaj Ľuďmi a využívajme ju s citom, rozumom a láskou, aby sme sa raz nemuseli báť umrieť pre váhu vlastných hriechov.