Zazrela som ju periférne. Stála vedľa mňa, dýchala mi na krk a stále dookola šeptala:
“ Ad finem. Ad finem. Ad finem “
Nerozumela som tým slovám, ale v ušiach mi zneli ako meditačná hudba. Nebála som sa. Veď prečo aj, keď som ju sama pozvala na kávu. Napriek tomu som sa nechcela obzrieť. Nie, s tým pozvaním som si to nerozmyslela. Ešte nie, ale….kto by sa chcel zahľadieť do očí vlastnej smrti?
Možno bola krásna a možno temná ako noc bez mesačného svitu. Ťažko povedať. S určitosťou však viem, že jej hlas bol omamný ako spev Sirén na mori. Nepotrebovala som ju vidieť. V tej chvíli mi stačilo, že neodmietla moje pozvanie, tak ako mnohí iní, ktorých som prosila o pomoc. Ona jediná vyslyšala moje prosby vtedy, keď ma nepočul ani Boh. Pribehla tak rýchlo, ako sa len dalo, aby ma raz a navždy zbavila utrpenia.
Bola milosrdná, trpezlivá, láskavá. Do ničoho ma nenútila, nevnucovala mi svoju pravdu ani ma nepresviedčala o tej mojej. Len tam tak stála vedľa mňa a tým omamnými hlasom šepkala:
“ Ad finem, “.
Znelo mi to v ušiach akoby hovorila:
“ Netráp sa, dievča. Už bude dobre. “
Vo chvíli, keď sa načiahla za mojou rukou, aby sme už teda išli, zahliadla som vedľa seba z druhej strany moje deti. Stáli celkom blizúčko. Držali ma za nohu a v očiach sa im zračil strach. Z ich pohľadov mi srdce stiahlo ako vo zveráku, pohľad mi rozmazali slzy rynúce sa po tvári až sa mi z toho zakrútila hlava. A ona? Stále stála vedľa mňa. Znovu šepla:
“ Ad finem. “, a práve vtedy som jej slová pochopila úplne presne. Akoby som latinčinu ovládala od narodenia.
“ Je koniec. Je koniec. Je koniec. “ opakovala stále dookola v latine.
Pozrela som na svoje deti a v tej chvíli zo mňa vyletelo:
“ Nie je! Nesmie byť! Nebude! Sú tu predsa ešte oni. “
Bála som sa obzrieť na tú stranu, kde stála. V hlave som mala neskutočný zmätok. Miešala sa v nej hanba, zlosť na seba, ľútosť, strach a nekonečná láska k mojim deťom. Ako som len mohla na ne zabudnúť?
A čo teraz? Ona je tu a čaká len na mňa. Určite si ma vezme, hoci už s ňou nechcem ani nemôžem odísť. Roztriasla som sa ako osika. Chcela som kričať : “ Odíď! Choď preč! “, ale nedokázala som vydať ani hlások. Musela som však niečo urobiť skôr ako si ma vezme.
Otočila som hlavu smerom k nej, pripravená na najhoršie, ale čuduj sa svete, nebola tam. Odišla. Bez jediného slovíčka, bez rozlúčky. Ani mi len nezamávala na pozdrav. Asi preto, že smrť sa nelúči. Buď nás vezme so sebou alebo sa raz určite ešte vráti.
Dnes už však viem, že smrť sa na kávu nepozýva. Príde sama, keď to uzná za vhodné a keď to budeme najmenej očakávať. Nie, nie je to naša priateľka, paradoxne však, je tu pre nás všetkých.