Anorektička Erika
Erika bola mladá 30 ročná žena, ktorej by ste hádali sotva 17. Jej útlučká, priam až vychudnutá postava a detská tvárička vyvolávala v ostatných ochranárske pudy. Mala prekrásne modré oči ale čosi v nich chýbalo. Chýbal im život, nezbedné ohníčky, iskierky nádeje. Neboli ani trochu šialené ako tie Viktorkine.
Vyhasnutých, akoby polomŕtvych očí som za tri mesiace môjho pobytu v liečebni videla viac, ako iní za celý život. Aj to je bolestná realita takýchto zariadení. Smútok, bolesť aj šialenstvo si tu deň čo deň podávajú ruky. Moja hlboká úcta a rešpekt patrí celému personálu psychiatrických zariadení. Často sa stretávam s názormi, že lekári či zdravotné sestry sú nevľúdni, neprofesionálni….. Nech si niekto vyskúša, aspoň na týždeň, pracovať v „ blázinci „. Nikto z nás by sa tam nechcel ocitnúť ani omylom.
„ Musím si ísť dať lieky, prepáč. Počkáš tu na mňa alebo ideš so mnou? – opýtala sa Erika.
„ Idem s tebou. „ – odvetila som a už som cupitala za ňou do sesterskej izby.
Ani náhodou som nechcela ostať v chodbe sama. Čo ak by sa na mňa opäť ktosi oboril? Bola som nesmierne vyčerpaná, vystrašená a zmätená. Moja nová kamarátka, samozrejme pod prísnym dozorom sestričky, užila svoje lieky a oznámila mi:
„ Máme približne pol hodinku. Potom ma odpáli. Prepáč. „
„ Odpáli? Ako odpáli? Čo ťa odpáli ? „ – vyzvedala som kráčajúc za ňou do jedálne.
„ Predsa lieky. Budem malátna a neschopná súvislej vety. Potom si budem musieť ísť ľahnúť, ty moje trdielko. „ – zasmiala sa.
Nevedela som, či mám brať oslovenie trdielko ako narážku alebo ako milé, priateľské doberanie.
„ Tak tu je naša jedáleň. „ – predstavila mi miestnosť, do ktorej sme práve vošli.
Bola neveľká s pár stolmi so stoličkami, výdajným okienkom na stravu a televízorom v kúte. Sedeli tam nejaký traja ľudia a sledovali televízny program. Nepoznala som ich ale napriek tomu sa mi zdali povedomí. Zrejme preto, lebo v tých erárnych mundúroch sme všetci vyzerali podobne. Sadli sme si ku stolu v rohu jedálne a Erika sa pustila do rozprávania.
Trpela ťažkou schizofréniou a anorexiou. Vyrastala ako jediné dieťa svojej matky. Otca nepoznala. Ako každá matka, aj tá jej sa snažila vychovať svoju dcéru čo najlepšie, bohužiaľ na svoju vlastnú, vysnívanú podobu. Erika pre ňu nebola nikdy dosť dobrá, dosť pekná dosť múdra. Nech sa snažila akokoľvek, nedokázala svoju matku uspokojiť.
„ Pozri sa na seba ako vyzeráš? Si vypasená ako húrka! Rob niečo so sebou lebo o teba ani pes nezakopne! „ – vrieskala mama na svoju dospievajúcu dcéru takmer každý deň. Pritom dievča malo sotva 50 kíl.
Tu niekde vznikol zárodok Erikinej anorexie. V snahe zapáčiť sa vlastnej matke začala experimentovať s jedlom. Skúšala jednu diétu za druhou, držala nezmyselné hladovky až z toho vznikol začarovaný kruh, z ktorého sa nedokázala vymotať. Roky fungovala v úspornom režime psychicky pripútaná k despotickej matke, až kým sa vychudnutá na kosť, zrútila fyzicky aj psychicky. To, že prežila, pokladali lekári za zázrak. Zlyhávali jej všetky životne dôležité orgány. Zachránili ju, psychiku však mala rozsypanú na prach. Vtedy, len čo sa fyzicky ako tak pozbierala, prvýkrát skončila v psychiatrickej liečebni. Vzhľadom na jej stav strávila 5 mesiacov na uzavretom oddelení a pol roka na oddelení otvorenom. Podľa toho, čo mi hovorila, zmeniť myslenie jej to nepomohlo. Matkin vplyv na jej poddajnú, krehkú povahu bol neprelomiteľný.
Len čo sa vrátila domov z liečebne, začal ten istý kolotoč výčitiek a obviňovania. V tom čase už bola Erika zamestnaná ale kvôli pobytu na psychiatrii o prácu prišla. To jej, samozrejme, ani trochu neprospelo. Nielenže sa cítila ako absolútne neschopná a šialená ale už nemala pred matkou žiadne útočisko.
Napriek depresii a anorexii sa Erika snažila zamestnať. Hoci robila, čo mohla, trvalé zamestnanie sa jej nedarilo nájsť. Našťastie, aspoň o brigády nemala núdzu. Keď brigádovala v jednom bare, zoznámila sa s akýmsi postarším Nemcom. Chodieval za ňou do baru čoraz častejšie až jej jedného dňa navrhol, aby odišla spolu s ním. Nezaváhala ani na okamih. Chcela sa raz a navždy zbaviť svojej matky. Vedela, že ak neodíde teraz, tak už nikdy a to by bol pre ňu koniec.
Bez jediného slova, bez rozlúčky ako zlodej potajomky si zbalila svoje veci a odišla. Život v Nemecku zo začiatku vyzeral fakt skvele. Hans bol stará škola, galantný, pozorný… Dokonca bol aj dobre zabezpečený takže Erika mala všetko, čo len chcela. Malo to iba jedinú chybičku krásy. Nesmela pracovať a vždy musela vyzerať tip top, aby svojho muža patrične reprezentovala. Zlatá klietka, v ktorej žila, u nej opäť naštartovala problémy s príjmom potravy. Úplne sa pobláznila do zdravého stravovania. Vyskúšala asi všetko, od vegetariánstva cez vegánstvo a RAW stravu – 100 percentná surová strava – až po surové mäso. To si fakt nedokážem predstaviť. Jesť surové mäso ako nejaká divá šelma, brrrrrrrrr.
Neviem, či jej choroby spôsobila skutočne jej matka, kontroverzné stravovanie, alebo to mala zakódované v génoch už pri narodení a myslím, že to netušia ani samotní lekári. Psychika je veľmi záludná a zložitá.
Po nejakom čase experimentovania so stravou dostala Erika svoj prvý ťažký záchvat. Po Hansovom príchode z práce, akurát vyšla zo sprchy, odrazu pripisovala jeho slovám celkom iný význam. Nepočula to, čo skutočne hovoril. V jej hlave zneli úplne iné vety. Šialené ako ona sama v tej chvíli. Začala vyhadzovať von oknom všetko, čo jej prišlo pod ruky a vrieskala ako zmyslov zbavená. Holá, zabalená len v osuške, vybehla z bytu. Stále niečo nezrozumiteľné kričala. Keď prechádzala popri výklade nejakého obchodu, schytila skalu a rozbila ho. Vraj pri tom vrieskala :
„ Mňa nedostanú! „
Osuška sa jej skĺzla z tela a ona, tak ako ju Boh stvoril, šialene pobehovala mestom. Netrvalo to však dlho. Čoskoro ju vo zvieracej kazajke odviezla záchranka. To bolo jej prvé stretnutie so schizofréniou. Keďže nemala nemecké občianstvo, nebola Hansovou manželkou a nemala ani nemecké zdravotné poistenie, previezli ju na Slovensko. Odvtedy je pravidelnou návštevníčkou psychiatrických liečební.
Či sa všetko odohralo práve takto, ťažko povedať. Pochybnosti ma chytili skôr ako dopovedala svoj príbeh.
„ Nie som blázon. Naozaj nie. Nikto z nás nie je. Za všetko môžu oni. „ – skríkla odrazu Erika
„ Kto? „ – spýtala som sa.
„ Ty to nevieš? Predsa ilumináti. Oni nás ovládajú, manipulujú s nami! „ – povedala a jej výraz v tvári nasvedčoval tomu, že sa opäť prepadávala do vlastného šialenstva.
V tej chvíli som precitla z jej rozprávania a naplno si uvedomila, kde som.