Dostať šéfovskú stoličku je celkom fajn. Človek sa potom cíti docenený, užitočný a mnohokrát, bohužiaľ, aj nesmierne dôležitý. Prvá fáza po zvolení je určite radosť a pocit akéhosi zadosťučinenia. Je to v poriadku. Všetci sa predsa v živote o niečo snažíme a keď sa nám to podarí, tešiť sa je na mieste. V takýchto prípadoch by však mala, po prvej fáze, automaticky nastúpiť fáza druhá. O čo ide? Predsa o pocit zodpovednosti. Tým ale nemyslím zodpovednosť výlučne voči vlastným záujmom, tak ako to u nás často vidíme. Takáto zodpovednosť by mala byť na šéfovskej stoličke na tom najposlednejšom mieste. Big boss by mal mať v prvom rade pocit zodpovednosti voči funkcii, ktorú bude zastávať a samozrejme aj voči ľuďom, s ktorými a pre ktorých bude pracovať.
Aj ja som dostala šéfovskú stoličku. Oficiálne neoficiálnu. Práve včera. Paradoxne, bez stoličky. Odkleplo mi ju jednohlasné prikývnutie hlavami všetkých troch nezávislých členov predstavenstva – šéfov za jednotlivé odbory. Samozrejme, že ma to potešilo. Prvá fáza teda prebehla podľa noriem. Druhá fáza – pocit zodpovednosti – u mňa, paradoxne, vznikol oveľa skôr ako to imaginárne, šéfovské kreslo, do ktorého ma posadili. Časopriestor je zrejme niečo, v čom sa dokážem pohybovať bez obmedzení, haha, pretože som začala podnikať prvé kroky vo funkcii ešte predtým, než vznikla.
Zakladateľmi Domu umenia Arteska v Detve som bola zvolená do funkcie šéfky literárneho odboru. Nie preto, žeby som bola literárny génius. Proste tam iba nikto iný nebol. To ale nič nemení na veci, že sa k tomu treba postaviť zodpovedne. Hovorí sa, vraj úspešný šéf je ten, ktorý dokáže svoje úlohy rozdať podriadeným. Nuž, smola. Čia? Moja. Okrem toho, že som vyfasovala šéfovské kreslo bez kresla, neušlo sa mi ani podriadených. Z toho vyplýva len jediné. Všetky úlohy, súvisiace s mojou novučičkou funkciou, si budem musieť urobiť sama. Nevadí. Robila by som ich aj bez funkcie, pretože som sa v umení našla. Okrem toho, Arteskáci ma medzi seba prijali okamžite a s nadšením, akoby som k nim patrila odjakživa. Preto funkcia nefunkcia, keď bude treba, pokojne pôjdem aj záchody pucovať.
A voda v kotli sa už varí. O čo ide? V Detve pár umeleckých nadšencov vybudovalo úžasné hniezdočko pre umenie – Dom umenia Arteska. Z čoho, ako, prečo, kedy…. teraz uvádzať nebudem. O celom tom projekte napíšem samostatný príspevok. Dnes chcem poukázať hlavne na to, že Detvianski umelci nespia na vavrínoch, ani nekopú každý sám za seba. Práve naopak. Dali hlavy a srdcia dokopy a začali v kotlíku variť umelecký guľáš s tými najlepšími ingredianciami. Aké to sú, zatiaľ prezrádzať nebudem.
Môžem však za všetkých čestne prehlásiť, že voda v kotli sa už varí. Umenie sa bude podávať vo všetkých jeho úžasných formách, ako inak, v umeleckej záhrade.
A na koniec snáď ešte toľko, že takie umeleckie pastorále veru jakživ Detva, ani širokô, podpolianskô okolia nevidelo.