Bol si môj muž a ja tvoja žena
v tebe až na dušu obnažená
ako bájna nahá Afrodita.
A ty, ako socha Dávida
až na holú kožu obnažený
dal si mi titul tvojej ženy.
Však nechali sme čas, nech nás zlomí,
putá rozdupali stáda koní,
v osamelom tichu ostal každý z nás.
Do životov sa nám vkradol mráz,
ktorý dychom všetku túžbu zmrazil.
Nenašli sme pre našu lásku azyl,
nuž každý sám vo vlastnom podkroví
skúšal sa opäť stavať na nohy
ako dieťa, keď sa učí kráčať.
Diabol nás rozdelil, ale nevyhral,
len nám ukázal svoju temnú tvár
v nádeji, že nás zničí na veky.
A začali preteky, úteky,
tvrdé boje, ktoré všetko ničili.
No láska nevytiekla zo žily
ale silou srdca ďalej prúdila.
Aj keď nám občas bola nemilá,
ostávala v hĺbke našich duší.
Čo ja som nevedela, ty si tušil,
hľadal si pre nás oboch cestu späť,
hľadal si slová, ktoré v tichu viet
prebúdzali vo mne silu novú.
Dal si mi svoju lásku znovu
zbavenú všetkých našich hriechov, vín.
Preto dnes s tebou opäť vykročím,
vrátim sa domov, vrátim sa do teba.
Dnes už viem, že mi viac netreba,
že postačí mi naša láska hoc aj v podkroví.