S ružencom v rukách
prehadzuješ svoje hriechy,
guľôčku po guľôčke,
pekne pomaly,
tak aby v tebe ostali
len skutky,
čo ti ku cti slúžia,
nech opäť s chrabrosťou muža
smieš žiť bez božích desatoro.
Veď čo na tom,
že obliekaš si vieru sporo,
ruženec ti vyzláti cestu do neba.
Človečina dnes už nie je potreba
ale príťaž ako balvan na krku.
Kto už dnes vzýva pravdu odvekú,
že čo dáš,
vráti sa ti späť?
Nie, Boha v nás už niet,
len ruženec nám ostal v rukách,
veriac, že neumrieme v mukách,
keď ho občas požmolíme medzi prstami.
No hriechy tlačíme si pred nami,
tie z nás ani viera nezmyje.
Hádžeme ich Bohu ako pomyje,
akoby nimi choval všetky duše v nebi.
Radšej sa nemodliť
ako Človekom nebyť
lebo iba riadna človečina
skutočnú vieru pripomína
tak
ako ju pán Boh káže.