V preplnenom vagóne
s názvom Život
vdychujem zvyšky nášho svedomia.
Sú všade.
Narvané v tlačenici ľudských prehreškov
sa s chlípnou rozkošou obtierajú
o moje bezbranné Ja
schúlené v kúte.
Vzduch hustne
a žalúdok odmieta poslušnosť.
Dvíha sa až kamsi k nebesiam,
aby vyvrátil všetky zvyšky
ľudskej sebeckosti,
ktoré nikdy nestrávim.
V preplnenom vagóne
mi zvyšky nášho svedomia
oblizujú tvár,
ohmatávajú telo,
vpíjajú sa do kože,
len aby som to konečne vzdala.
Je mi zle,
tak zúfalo zle
z ľudskej nenávisti,
zloby,
závisti,
zo všetkých tých
bizarných absurdít,
ktorými sa likvidujeme
navzájom.
„ Vyvetrajte, prosím ! „