Z prachu si vzišiel a v prach sa obrátiš,
povedal Pán
a my sme ho vzali za slovo.
Premenili sme našu lásku v prach,
ktorý na svojich kopytách
roznieslo stádo divých koní do polí.
Odrazu sme už viac neboli,
už ostalo len divné prázdno,
ktoré zapadlo až na dno
našich duší.
A nik už neveril na vzkriesenie.
Vlastne,
vlastne nie,
niekto predsa.
Ty.
Ty jediný si nikdy veriť neprestal,
postavil si ma na piedestál
svojich snov,
na všetky príkoria si zabudol
a húževnato si zbieral zrnká prachu
vo vyprahnutej púšti.
Po jednom si mi ich k nohám nosil,
veriac, že naša láska vstane z popola.
Že bude tam, kde už nebola,
hlboko v srdciach zarytá.
Nie, nič si sa ma nepýtal,
netlačil na pílu svedomia.
Mlčky si čakal, kým sa otvoria
brány môjho srdca pre teba.
A dnes?
Už nemusíš volať do neba,
láska moja, vráť sa mi.
Zlé ostalo za nami
rozprášené kdesi po svete.
A láska vstala z popola.
Je opäť tam,
kde chvíľu nebola
ale už neprosí,
nevolá,
len tíško plápolá
v nás.