Sedím pri posteli umierajúceho človeka, veľmi blízkeho a vzácneho. Držím ho za ruku, pozerám do jeho utrpením vyhasnutých očí a premýšľam nad bizarnosťou všetkých tých žabomyších vojen, v ktorých sa snažíme za každú cenu presadiť jedinú pravdu, samozrejme tú našu. Ľudskosť a empatiu hádžeme do smetí, len aby sme mali pocit vlastnej nezraniteľnosti a nesmrteľnosti. Je priam až absurdné, ako sa dokážeme pobiť do krvi pri dokazovaní vlastnej dôležitosti, no mnohokrát nie sme schopní a ani ochotní pobiť sa za vlastné či cudzie šťastie. Zabednení v bubline svojho ega sme hluchí a slepí k potrebám iných, ale aj tých vlastných.
My ľudia sme raz divné tvory. Hľadáme šťastie v materiálnych veciach, sláve a vlastnej dôležitosti a tie skutočné hodnoty, ľudskosť, empatiu, lásku, pozornosť…, ktoré jediné dokážu plnohodnotne naplniť život, vytesňujeme zo svojej blízkosti.
Naozaj nám to ego stojí za to, aby sme sa museli na smrteľnej posteli ospravedlňovať za svoje prešľapy, prosiť o odpustenie, keď už jediné, na čom ešte záleží, je blízkosť človeka?
Možno som teraz príliš patetická a podlieham emóciám, lenže utrpením vyhasnuté oči umierajúceho človeka sú presne tým almanachom, ktorý nám v živote chýba. Práve v nich sa dočítate všetky nami zavrhované pravdy. Ony už vedia, ako mali žiť a na čom skutočne záleží. Ak to pochopíme aj my, jedného dňa sa nám bude zo života odchádzať oveľa ľahšie.