Prepáč, že Ťa zase otravujem,
ale ja tieto naše rozhovory proste
Milujem.
Áno, viem, že teraz,
keď sa zvianocnieva,
máš toho dosť aj bezo mňa.
Viem, že musíš utešiť nešťastných,
objať osamelých,
povzbudiť chorých
a vliať lásku,
nádej,
a pokoj
do našich sŕdc.
Viem, že máš toho viac než dosť,
preto mi nemusíš odpovedať.
Úplne postačí, keď budeš načúvať.
Vieš, neotravovala by som,
ale…
ale si ten najlepší parťák na rozhovor.
Ty ma nikdy neprerušuješ,
so záujmom počúvaš každé moje slovíčko,
neprotirečíš, ani nepritakávaš,
nezlorečíš, nesúdiš, neblahorečíš,
len…
Len načúvaš tlkotu v mojej hrudi
a šumu v hlave
a vôbec neriešiš,
že Ťa nevzývam každú nedeľu v tvojom chráme,
že nežobrem na kolenách o odpustenie,
nekupujem si tvoju priazeň falošnými sľubmi.
Viem, že Ti nevadí,
že nespínam ruky k nebu,
a že Ti tam hore neposielam naučené modlitby,
ktoré s vierou a láskou nemajú nič spoločné.
Ty vieš, že sa nerúham,
keď Ti nenosím kvety na oltár,
keď obetujem radšej živím,
ktorí prosia, trpia, stonú.
A tiež viem, že ma počuješ,
keď sa s tebou rozprávam.
A vieš,
čo je na našich rozhovoroch najúžasnejšie?
Že mi nikdy neodpovieš priamo,
že ma vždy necháš vyrozprávať sa,
pýtať sa,
filozofovať,
mudrovať.
Dokonca Ti nevadí,
ani keď na Teba kričím,
keď sa na Teba hnevám.
Nikdy neprerušuješ moju reč,
moje výkriky,
ani to ticho, keď sa tvárim, že neexistuješ,
len ma s láskou a pochopením vedieš
k odpovediam na otázky,
ktoré Ti stále kladiem na oltár.
Ty vieš, že nikdy neprosím,
nikoho o nič,
ani Teba
a…
Ani nechcem.
Chcem Ti vlastne iba povedať
Ďakujem,
ale to si vedel oveľa skôr ako ja.
Vidíš, ako si skvelo rozumieme?
Vlastne som sa Ťa dnes chcela čosi opýtať,
tak ako vždy,
a Ty si vpísal odpoveď do mojich riadkov skôr,
ako som stihla položiť otázku,
takže ďakujem a určite sa ozvem znova.