Áno, viem, mal si pravdu.
Vlastne, vždy ju máš,
to len ja som Ti neverila
a stále musím pochybovať,
pretože…
Prečo vlastne?
Netuším.
Je to kdesi hlboko vo mne.
Možno to bude tým, že si tak
neskutočný,
láskavý,
vševediaci,
všemohúci…
až to vo svojej jednoduchosti
jednoducho nedokážem prijať.
Neviem,
naozaj neviem, kde sa stala chyba.
Možno nastala už v programe
pri mojom zrode,
možno kdesi v škole,
kde sa o Tebe nesmelo rozprávať,
možno u nás doma, kde si neexistoval,
lebo Ťa do nášho domu nepustili
a možno…
Možno to bola Tvoja vôľa,
aby som Ťa musela hľadať,
keď vyrastiem.
Hoci…
Ty si tu bol vždy.
To len ja som Ťa nevidela,
necítila,
nevnímala
Tvoju všadeprítomnosť,
pretože som bola tak neskutočne malá,
malilinká vo svojej vlastnej podstate.
Áno, viem. Neverila som Ti,
keď si mi nežne šepkal do snov,
že dokážem pohnúť aj mohutným bralom,
ak budem chcieť,
a budem veriť
Tebe
no najmä sebe,
a ak sa do toho presvedčenia
ponorím úplne celá, celučičká
od hlavy až po päty.
A mal si pravdu.
Áno, viem, že Ty to dávno vieš.
Chcela som Ti iba povedať,
že už to viem aj ja,
a hoci budem aj naďalej pochybovať,
pretože práve pochybnosti ženú
moju myseľ bláznivú vpred,
napriek tomu dnes už viem
že s mojou a Tvojou pomocou
zvládnem absolútne všetko.
Ďakujem