Je tento názov dostatočne šokujúci a poburujúci na to, aby ste si tento článok otvorili a prečítali? Nechám sa prekvapiť a kým prídem na to, akú čítanosť dosiahne, prečítam si pár iných blogov s rovnako škandalóznym nadpisom, aby som sa uistila v tom, čo práve píšem.
Na začiatok vám stručne vysvetlím, prečo som sa rozhodla pre blogovanie ja. Asi ako každý bloger som mala pocit, že mám čo ľuďom povedať. Veď som si toho v živote odžila viac než dosť. Drogová závislosť môjho syna a jeho dobrovoľný odchod zo sveta úplne zmenili môj pohľad na svet, na ľudí, aj na život ako taký. Odrazu som mala nesmierne silnú potrebu meniť svet k lepšiemu, samozrejme, z môjho uhla pohľadu. Napriek tomu, že som predtým občas blogy čítala a…väčšina sa mi nepáčila, rozhodla som sa svojou tvorbou prispieť k pozitívnej zmene.
Dnes už blogy píšem len zriedka, napriek tomu, že aj bez šokujúcich nadpisov sú ako tak čítané, a teda v podstate plnia účel, pre ktorý som si tento blog založila.
A teraz k podstate tohto poburujúceho nadpisu a dôvodu stagnácie môjho blogu.
Blog ako legálny prostriedok na verejný lynč.
Napriek tomu, že sem prispievam už pomenej, blogy stále čítam. Niekto si iste povie, že mám selektovať a vyberať si blogy, ktoré ma nebudú poburovať, či inak iritovať, a určite im dávam v tomto za pravdu, lenže tu nejde o mňa. Ja dokážem aj s takýchto príspevkov vyselektovať pre seba to, čo potrebujem. Nenechávam sa vtiahnuť do manipulácií intríg a osočovania, ako iní. Čo ma však zaráža najviac je fakt, že mnohí blogeri nemajú ani najmenší problém lynčovať konkrétnu osobu. Napísať slobodne to, čo si človek myslí bez toho, aby porušil práva toho druhého, je veľký kumšt, ale o ten kumšt na blogoch zjavne nejde. Denno denne tu čítam verejné útoky na konkrétne osoby v podstate pre nič. Jediné, čo mi z toho vychádza je, že mnohé blogy slúžia jedine na dvíhame si vlastného ega blogera a dokazovanie si svojej pravdy. A je mi z toho akosi priťažko na duši. Ja viem, je taká doba atď…ale nadobúdam pocit, že blogovanie sa stalo legálnym prostriedkom na verejný lynč, niečo ako bulvár, len v oveľa tvrdšej podobe.
Možno si poviete, že som blázon, že som z iného tisícročia, a možno tým bláznom aj naozaj som, lenže môj uhol pohľadu aj tak nezmením. Myslím si totiž, že ak už mám niečo napísať a pustiť to do sveta, tak by som tým v prvom rade nemala zasahovať do práv a slobôd niekoho iného.