-Kto si?
-Ty ma nepoznáš?
-Mala by som?
-Naozaj si nespomínaš?
-Mrzí ma to, ale…nie.
-V tom prípade už radšej pôjdem.
-Počkaj, nechoď, prosím.
-Prečo?
-Vlastne…neviem, ale zostaň ešte aspoň chvíľu?
-Aby si si spomenula?
-Možno.
-Prepáč, ale už som tu zbytočná, takže idem.
-Prečo?
-Tvoja márnivá, ženská zvedavosť nie je adekvátny dôvod, aby som ostala.
Zvrtla sa na päte a rýchlym krokom sa odo mňa vzďaľovala. V tej chvíli som sa za ňou rozbehla, chytila ju za rameno a skríkla:
-Stoj! Už viem, kto si.
-Schválne, ako sa teda volám?
-To neviem.
-No tak vidíš.
Znovu chcela odkráčať, ale nemohla. Kŕčovito som ju držala za rameno.
-Neviem to, pretože nemáš meno, nikdy som ti ho nedala.
-Prečo?
-To netuším. Bola si skrátka bezmenná.
-Myslíš, že je to v poriadku?
-Neviem, nikdy si sa nesťažovala.
-A mohla som sa?
-Asi nie, prepáč.
-Vždy som bola pri tebe, strážila som ťa ako oko v hlave, utierala som ti slzy a nezaslúžila som si za celé tie roky ani len meno?
-Nenávidela som ťa.
-Nie, drahá. Ten koho si celý čas nenávidela, si bola ty sama.
-To nie je pravda.
-Vidíš, stále sa pred pravdou schovávaš.
-Neschovávam sa. Bola si to ty, kto sa mi večne posmieval. Stále mi v ušiach znie tvoja pesnička:
Len si Janka poplač,
Kúpime ti plakač.
Keď naplačeš plný,
Kúpime ti nový.
-Ešte aj teraz mi je z nej príšerne zle.
-Zakaždým si po nej nariekať prestala, tak o čo ti ide?
-Vlastne o nič. Veď napokon, zbavila som sa ťa.
Smiech. Hurónsky smiech zabodávajúci sa mi kamsi do spánkov. Nenávidím ho rovnako, ako nenávidím ju. Už celé desaťročia. A hoci tu chvíľu nebola, nič sa nezmenilo.
-Vždy som tu bola, moja drahá, a tá tvoja nenávisť je smiešna. Už som ti predsa povedala, že nenávidíš seba, nie mňa. Stále si nič nepochopila, aj keď som ti dala dosť času na premýšľanie.
-Ty mi čítaš myšlienky?
-Nie. Ja som tvoje myšlienky. Som ty a ty si ja.
-To nie je pravda. Veď ťa vidím a držím ťa za rameno.
-Naozaj?
Opäť ten neznesiteľný, hurónsky smiech.
-Prestaň! Treští mi z toho tvojho smiechu hlava.
-Nič ti predsa nerobím.
-Rehoceš sa.
-Určite nie.
-Veď ťa jasne počujem.
-Tak jasne ako jasne ma vidíš a dotýkaš sa ma?
-Presne tak.
Opäť neznesiteľný, hurónsky smiech. Bezmyšlienkovite siaham po liekoch.
-Bože, aká si len hlúpa. Lieky to nespravia a ty to veľmi dobre vieš. Už sme si tým prešli.
-Kto vlastne si a prečo som ti nikdy nedala meno?
-Lebo by si tým priznala, že existujem.
-Ale ty existuješ. Vidím ťa celkom jasne.
-Áno? Tak mi teda opíš, ako vyzerám.
-Ty nevieš, ako vyzeráš?
-A ty to snáď vieš?
-Samozrejme.
-No tak sa už navykrúcaj a opíš môj výzor konečne. Som malá alebo vysoká, som štíhla alebo pri tele, aké mám vlasy, oči a tak ďalej?
Prečo mlčíš? Odpovedz aspoň na jedinú otázku? Aká teda som?
Tón v jej hlase sa mi prestával páčiť. Poznám ho dôverne. Nič dobré neprináša. Je to predzvesť môjho pádu.
-Odpovedz!
-Neviem.
-Čo nevieš?
-Neviem, ako vyzeráš.
-Veď si tvrdila, že ma vidíš! Dokonca, že ma držíš za rameno.
Opäť neznesiteľný rehot. Decibely naberajú obrátky. Hlavu mám tesne pred explóziou.
Bože, ako ju len nenávidím.
-Prečo mi to stále robíš? Povedz, prečo?
-Nič ti predsa nerobím.
Plač. Dosiahla, čo chcela.
Len si Janka poplač,
Kúpime ti plakač.
Keď naplačeš plný,
Kúpime ti druhý.
Takže je späť. Pravdepodobne nikdy neodišla,
len mlčky čakala na svoju chvíľu. Mala pravdu, nikdy som jej nedala meno, pretože to by znamenalo jej prijatie. Nie, ona nebude ja a ja nebudem ona. To nedovolím. Nikdy!
-Si smiešna, vieš to? Vôbec nič si nepochopila. S menom či bez mena, budem tu! Stále.
Kruhy. Míňajú sa mi pred očami, krútia sa v šialenom rytme, blikujú. Odchádzajú a prichádzajú a mňa oblieva studený pot. Už neudržím na nohách váhu vlastného tela. Padám. Dlho a pomaly. Tma. Koniec. Alebo začiatok?
-Už mi pokojne môžeš dať nejaké meno. Uvidíš, že potom bude náš vzťah oveľa priateľskejší, osobnejší. Kontinuita dvoch duší v jednom tele. Symbióza. Koniec koncov, aj tak sa ma nikdy nezbavíš.
Akoby z veľkej diaľky opäť počujem ten neznesiteľný, hurónsky smiech.
Takže je koniec. Dostala ma.