Vyšite mi žltú hviezdu
na spodný okraj sukne,
nech sa krásne vlní
pri každom mojom kroku,
za ktorý ma opľujete,
natiahnete na škripec,
či
upálite na hranici.
Vyšite mi ju,
prosím,
fosforovou niťou,
nech mi svieti na cestu,
keď vo mne zhasnete aj poslednú iskričku,
keď vodou zalejete posledný uhlík,
ktorý by ma mohol rozohniť,
keď nado mnou zlomíte palicu,
len preto,
lebo myslím inak.
Tak… vyšite mi tú žltú hviezdu
na spodný okraj sukne,
nech sa krásne vlní,
pri každom mojom kroku,
a prosím,
fosforovou niťou,
lebo ak si ma chce niekto kúpiť,
či predať ma za pár drobných,
avšak s mojim podpisom pod klauzulkou:
„NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ“,
potom…
nie moje myšlienky sú to,
čo tu poriadne zapácha.