nadnoduse

Sú dni, keď bolesť nenásytne požiera

posledné zvyšky mojej súdnosti.

Paralyzuje myšlienky aj telo,

až sa opäť raz mením na zombika.

Mozog v plameňoch,

duša nastoknutá na kôl v strede námestia

všetkým pre výstrahu.

A kde som ja?

V tej chvíli už horím v pekelnom ohni zaživa,

pekne pomaly, akoby vo mne už len hrôzy ostali

a všetko ostatné vzal ďas.

No potom príde zas precitnutie.

Nenápadne rozplýva sa všetko pnutie vo mne,

mozog prehodí výhybku a konečne som to opäť Ja.

Pokojná, krehká, divoká, citlivá i clivá so srdcom na dlani.

Áno, sú aj dobré dni.