Kam sa z nás stráca vôňa človečiny? Prečo všetci zbrojíme bez príčiny, a hroby kopeme si navzájom? Veď život je len drahý podnájom, prechodný pobyt na ceste do večnosti. A predsa sa z nás vytrácajú cnosti, akoby tam, kde chodia spávať hviezdy, mohol ktokoľvek z nás v moci hniezdiť. Akoby tam smel byť niekto čosi viac. Prečo už nehľadíme na mesiac opíjajúc sa jeho […]

Bože, človek, či si len hlúpy, keď za pár drobných si ťa kúpi kantiléna dnešnej doby. Do hlavy si dáš vbíjať skoby za pár šutrov mizerných. Povedz, kedy si stratil vieru v seba? Prečo máš pocit, že ti veľa treba, že bez slávy, bohatsta či moci nemôžeš spávať celé noci, hoci, v podstate nechýba ti nič. Sám na seba si pletieš bič ostrými tŕňmi pretkaný. […]

Na stole žiletka a kvapky krvi, príšerný strach, ktorý dušu drví na nezmyselné piliny, keď prudká bolesť zaviní skrat. Keď ten, koho máš tak rád zabudol, že takáto správa Ti šialenstvo privoláva a srdce rozbíja v prach. Keď ten, koho máš tak rád, posiela Ti znamenie, že nevládze žiť. Odkaz na stole, prázdny byt, a v Tebe rodiaci sa šialenec. […]

Nepáči sa mi tento svet, v ktorom strácame vlastné tváre, len pre jediný moment, v ktorom cítime sa práve za bohov. A pritom sme príšerou viacnohou, ktorá každou zo svojich končatín, šliapaním po iných zbavuje sa vín s úškrnkom víťazstva na tvári. Sme ako vlci v košiari, ktorí vyhladnutí požierajú nehu, ako prievozníci, ktorí na druhom brehu namiesto mýta […]

Píšem ti, syn môj, tento list. Viem, mala by som ťa už nechať ísť, uvoľniť cestu tvojej duši, hoc bolesťou mi srdce búši. Prestať ťa kŕčovite držať v dlani, uvoľniť to zovretie, ktoré ti bráni nájsť pokoj, ktorý si tak veľmi chcel. A tak sedím a píšem tento list, hoc bolí to, už môžeš ísť, nebudem ťa viac držať v zovretí, nech tvoja duša odletí […]

Netuším, kedy som svoju dušu obliekla do nepriestrelnej vesty, aby ju už nič neranilo. Nezabilo znovu. Aby nemusela umrieť pre nové zrodenia. Chcela som ju uchrániť rán a bolesti. Veď….je to jediné, čo mi skutočne patrí. A predsa. Predsa umrela už toľkokrát zbytočne, s neprestrielnou vestou, ktorá dokázala odrážať len Amorove šípy. Bože, aká som len bola naivná v […]

Kto maľoval ten obraz ženy až úplne do dna obnažený, ktorý hltám očami. V jej tvári vidím nebo nad nami aj hlbočinu pekla. Aká sila maliarovu ruku viedla k vytvoreniu tohto obrazu. V tých očiach vidím odrazu zvláštny smútok so zrnkom nostalgie. s pohľadom, v ktorom sa obrovská sila bije s krehkosťou krídel z porcelánu. Vo vetre vlasy sa jej lámu a ona, s úsmevom […]

Pomiluj ma až zajtra, nie dnes, keď je deň zaľúbencov. To by bolo ako kopy vencov na hroboch v deň zosnulých, akoby len z povinnosti, aby sme boli plní cností pred ostrým zrakom suseda. Nie, takejto božej lásky nám netreba, pomilujme sa až zajtra úplne, celkom zdarma bez príkras. Vezmeš si ma tak ako si ma berie čas, ktorý sa nepýta, či som sa vyspala do sýta, proste […]

Sme tu, aj nie sme. Žijeme aj umierame. Sme živí a predsa mŕtvi skôr, ako vydýchneme naposledy. Och, aký trápny paradox. A stále nemáme dosť sklamaní či poloprávd. Ťaháme to ďalej, ako koník s klapkami na očiach. Vyhovárame sa na vlastný strach zo života. Sme tu aj nie sme. Kde je pravda ukrytá, a kde lož??? Len ma, prosím, Pane nepolož na oltár tvojich snov. […]

Namiesto čaju si v šálke vylúhujem sny. Každé ráno jeden, keď ešte s privretými viečkami vstúpim do nového dňa. Pohodlne sa usadím v starom kresle, a tak ako si angličan vychutnáva čaj, vychutnám si zvyšky noci utopené v šálke. Nie, ešte nezažnem svetlo, aby mi zo stola nezmietlo tvoju príchuť na dne pohára. Dovolím, nech vo mne dohára vôňa našej lásky v […]