nadnoduse

Údajne je samovražda jeden z najhorších, smrteľných hriechov. Vziať si sám život, ktorý nám milostivý Boh dal, je cesta večného zatratenia.

  Aj kvôli tomuto nie som veriaca v pravom zmysle slova. Aké ľahké je niekoho odsúdiť k večnému zatrateniu a pritom nemať ani potuchy o tom, čím si takýto človek prechádza.

 Kto nezažil, nikdy nepochopí. Nedá sa pochopiť zmýšľanie človeka, ktorého mozog sa obrátil, pod tiažou okolností, proti nemu. Väčšina ľudí je presvedčená o tom, že samovrah myslí len a len na seba a chce sa zbaviť všetkých svojich problémov a strastí. Pravda je však celkom iná.

 Stála som na koľajniciach a čakala na svoj posledný vlak. Viem, aký silný je pud sebazáchovy a tiež viem, že jedine človek, ktorého vnímanie sa prevráti na ruby, si dokáže siahnuť na život.

Absolútne to nie je o tom, zbaviť sa zodpovednosti. Práve naopak. Človek sa cíti byť zodpovedný za všetko utrpenie svojich milovaných a jediným riešením, ako ich zbaviť trápenia, je pre neho jeho vlastný a dobrovoľný odchod.

 Tú vnútornú bolesť a vnútorný boj takéhoto človeka si, nik kto to neprežil, nedokáže ani len predstaviť. Vtedy zlyháva aj pud sebazáchovy či strach zo smrti.

 Nie, nie som veriaca v pravom  zmysle slova, lebo keby som bola, musela by som veriť tomu, že Boh nie je spravodlivý, ale práve naopak, že sa nám vysmieva priamo do očí, ako naši politici.

 Nikto, ani Boh, nemá právo odsúdiť ľudské utrpenie k večnému zatrateniu. Ak sa človek, pod ťarchou okolností, bolesti a zmätenej mysle rozhodne ukončiť svoju púť, nikto nemá právo ho súdiť.

 Len tí, čo to zažili a prežili, dokážu pochopiť zmysel mojich slov a na záver môžem napísať len toľko, kiežby toto nikto nikdy nemusel pochopiť.