nadnoduse

Prijatie

Brat ma, na moje neúprosné naliehanie, odviezol do najbližšej psychiatrickej liečebne. Čo však čert nechcel, odmietli ma prijať. Oddôvodnili to tým, že cez víkend prijímajú len naliehavé prípady. Žena, ktorá sa tri hodiny prechádzala po koľajniciach, pre ktorú bola ešte pred chvíľou smrť jedinou možnou alternatívou, pre nich nebola dostatočne závažný prípad. Zrejme ich zmiatlo moje vlastné rozhodnutie nechať sa odviezť do liečebne. Veď predsa človek, ktorý chce naozaj umrieť, nehľadá pomoc ani záchranu a už vôbec nie v blázinci. Tiež sa tomuto vlastnému rozhodnutiu doteraz čudujem. Keď poviem, že sa na mňa pozerali ako na blázna, nevyznie to presvedčivo. To by ma predsa okamžite hospitalizovali, ale ich pohľady a zmätené otázky hovorili za všetko. Najprv sa ma snažili presvedčiť, aby som sa pekne vrátila domov, pod dozorom prečkala do pondelka a hneď ráno kontaktovala svoju psychiatričku.

Áno, v tom čase som už tri týždne navštevovala psychiatrickú ambulanciu a užívala lieky na depresiu. Lekárku som vyhľadala vo chvíli, keď sa my v hlave začali rojiť čudesné, samovražedné myšlienky. Boli otravné ako podráždené osy. Sama som ich zastaviť nedokázala. Bohužiaľ, psychiatrička asi správne neodhadla môj psychický stav. Nezazlievam jej to. Depresia nie je angína, pri ktorej stačí urobiť krvný obraz a výsledky hneď ukážu stupeň zápalového procesu, aj vhodnú medikamentóznu liečbu.

Návrh doktorky na príjme som razantne odmietla. Nemohla som ísť domov. V tomto stave určite nie. Keď už sa muselo stať to, čo sa stalo, chcela som sa liečiť, podstúpiť liečbu ihneď, skôr ako ma depresia opäť zloží na lopatky.  Keďže s prehováraním u mňa nepochodili, poradili nám iný liečebný ústav, v ktorom by ma snáď mohli prijať. S udiveným výrazom v tvárach nás odprevadili ku východu a popriali veľa šťastia. Bratovi sa táto situácia, samozrejme, páčila čoraz menej ale snažil sa ma pochopiť a hlavne akceptovať moje šialené rozhodnutie. Do smrti mu budem za to vďačná. Myslím, že nikto z mojich blízkych by ma vtedy do blázinca odviesť nedokázal. Nie preto, žeby mi nechceli pomôcť. Práve naopak. Neuverili by mi, že tam naozaj patrím a potrebujem odbornú pomoc.

Názvy, mestá ani mená zámerne nepoužívam a ak, tak budú vymyslené. Nejde mi totiž o kritiku či chválu zainteresovaných v mojom príbehu. Chcem len čitateľom ponúknuť náhľad do sveta, ktorí väčšina ľudí nepozná. Prelomiť bariéru, čínsky múr, ktorí si sami staviame, pretože nedokážeme prijať inakosť a keď sa aj nám, nedajbože niečo také prihodí, či už osobne alebo v rodine, hanbíme sa za to, tajíme skutočnosti, skrývame sa v ulitách len aby na nás neukazovali prstom a nešuškali si o nás, že sme blázni. V liečebni som veru videla všeličo. Stretla som sa aj s najťažšími prípadmi ale nikoho by som si nedovolila onálepkovať názvom blázon. Jedine ak seba, aj to v úplne inom kontexte.

Dorazili sme teda do druhej psychiatrickej liečebne. Scenár sa opakoval ako cez kopírku. Nechceli ma prijať a pani na recepcii ešte vyhrotila situáciu tým, že odmietla zavolať službukonajúcu lekárku. Oddôvodnenie bolo stručné a jasné. Cez víkend žiadnych nových pacientov neprijímajú. Rezignovala som. Sadla som si na najbližšiu lavičku v chodbe a srdcervúco som sa rozplakala. Všetko odhodlanie ma opustilo. Apaticky, takmer nečujne som povedala bratovi:

„ Poďme preč. „

Už mi bolo všetko jedno. Moja hlava si opäť začala žiť svoj vlastný, šialený život. Zrejme to bolo na mne vidieť, pretože v tej chvíli sa môj brat rozkričal na plné hrdlo, ako si recepčná dovľuje rozhodovať o tom, kto je a kto nie je vážny prípad, že chce hovoriť s primárom aj riaditeľom kliniky, a ak okamžite neprivolá lekára, podá na ňu trestné oznámenie za odmietnutie prvej pomoci pacientovi v životohrozujúcej situácii. Myslím, že práve pohľad na moju rezignáciu brata utvrdil v tom, že môj psychický stav je viac než vážny.

Po tomto jeho výstupe recepčná zdvihla telefón a informovala lekára o pacientke na recepcii, ktorá je vo veľmi vážnom psychickom stave.

Hneď na to nás odviedli do prijímacej ambulancie. Lekár prehodil s bratom pár slov ohľadom môjho stavu a poslal ho domov. Čo sa dialo potom, si už presne nepamätám. Bola som zmätená a znechutená nie len z prístupu recepčnej ale najmä sama zo seba. V tej chvíli som chcela iba jediné. Zaspať a oslobodiť svoju hlavu od dotieravých, neznesiteľných myšlienok.