Založ si blog

Ako sa v blázinci nezblázniť – 7. kapitola

Veľká vizita

Jano sa rozhovoril. Spomínal svoje deti, keď boli malé, krásnu a milujúcu manželku, útulný domček s veľkou záhradou. Rodinu si nikdy neužil. Aby utiahol celú domácnosť, musel makať od rána do večera. Ani sa nenazdali a deťúrence, jedno po druhom, povylietavali z rodinného hniezda. Keď si už konečne mohli užívať kľud a pohodu, úvery boli splatené, deti sebestačné, zistili jeho drahej manželke rakovinu v poslednom štádiu. Bola to pre neho veľká rana. Koniec prišiel veľmi rýchlo, ani nie tri mesiace od diagnostikovania zákernej choroby.
“ Nemohol som ju nechať umrieť doma. Naozaj nie. Mala hrozné bolesti, kričala a prosila o pomoc. Nevedel som, že umrie. Že mi odíde tak skoro. Deti ma preto znenávideli. Moja žena mala len jediné želanie, umrieť doma, medzi svojimi. Nikdy mi to neodpustia. “ – povedal Janči a ťažko prehĺtal slzy. Peťka sa rozplakala. Ja tiež. Vtedy som si všimla, že ho neprirodzene celého roztriaslo a zalieval ho studený pot.
“ Janko, si v poriadku? Zavolám sestričku. “ – skríkla som na neho, pretože som mala pocit, že nevníma. Na odpoveď som nečakala. Vyštartovala som do izby sestier.
“ To je absťák, dievčatko. “ – začula som jeho priškrtený hlas z diaľky.
“ Sestrička, prosím vás, rýchlo. Ujo Jano má ťažký absťák. “ – kričala som už od dverí.
Sestrička kamsi zatelefonovala a o chvíľu už uja Jana šikovali popod pazuchy dvaja ošetrovatelia. Ostali sme s Peťkou samé. Hodila sa mi do náručia a srdcervúco plakala. Snažila som sa ju upokojiť, nuž som si ju privinula a hladila po vlasoch.
“ Ujo Jano bude určite v poriadku, zlatko. Neboj sa, tu mu pomôžu. “ chlácholila som ju.
“ Nebude. Viem, že nebude lebo on nechce. Dobre ho poznám. Je tu už tretí krát. Nechce sa liečiť. Vraj už nemá pre koho. “ – povedala Peťka pomedzi slzy.
“ Chcem si ísť ľahnúť. Povieš mi rozprávku? Rodičia mi nikdy nečítali rozprávky. Ani sama som si nesmela. “ – pokračovala.
“ Samozrejme, že poviem. “ – odpovedala som a ešte silnejšie som si ju pritúlila k sebe. Chvíľu zotrvala v mojom náručí a potom zavelila na odchod. Na izbe bola spolu s Erikou, ale tá už po liekoch tvrdo spala. Keď som Peťku pozakrývala paplónom, skríkla :
“ Ty si tá najlepšia mamča na svete. Mamča Janča. Áno, odteraz si moja mamča Janča. “
Tá prezývka mi ostala počas celého môjho pobytu v liečebni. Peťka sa tešila ako malé dieťa. Bola naozaj rozkošná.
Mnohokrát si neuvedomujeme, že ku šťastiu nám nechýbajú peniaze, moc či sláva, ale ľudská blízkosť, pohladenie, pochopenie, objatie, obyčajné, každodenné radôstky. Vždy som to vedela lenže až tu, na mieste, kam už ani Boh nechodí, som pochopila, aké nesmierne dôležité to je. O neskutočnej liečivej sile ľudského porozumenia a objatia som sa v liečebni presviedčala deň čo deň.
Začala som rozprávať rozprávku o Jankovi a Marienke. Kiežby ste aj vy mohli vidieť ten blažený výraz na Peťkinej tvári. V tej chvíli mi pripomínala moje deti. Tiež milovali čítanie rozprávok. Vždy keď zaľahli do postieľok a ja som vzala do rúk rozprávkovú knižku, skrotli ako baránky. Moja nová chránenkyňa zaspala pokojným spánkom skôr, ako stihla zlá striga vykŕmiť Janíčka. Pohladila som ju po vlasoch, ponaprávala paplón a pobrala som sa do svojej izby. Bola prázdna a strašidelne tichá. Len čo som sa uložila do postele, doľahla na mňa ťarcha posledných dvoch dní. Myšlienky sa mi miešali v hlave jedna cez druhú. Veľká vizita, napadlo mi odrazu. Od nej bude závisieť môj ďalší osud. Nevedela som si predstaviť, čo im asi tak poviem, ale bola som pevne rozhodnutá okamžite odísť domov za svojimi deťmi. Mala som pocit, že ak v liečebni ostanem čo i len o deň dlhšie, zošaliem úplne.
Ráno bolo kruté. Keď sestrička vošla do izby a povedala :
„ Budíček. Vstávame a šup do sprchy, kým tam nie je rad. „ , precitla som do krutej reality. „ Som v blázinci „ bola prvá moja ranná myšlienka. Takéto prebudenie neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi.
Tesne pred raňajkami docupkali ku mne na izbu Peťka s Erikou.
„ Dobré ránko, mamča Janča. V jedálni sedíš s nami pri stole. Nie že si sadneš k niekomu inému. Odteraz sme rodina. Ty, ja, Erika a ujo Jano. „ – štebotala Peťka hneď vo dverách.
„ Ach ty trdielko. Trošku spomaľ, lebo si Janka bude myslieť, že sme naozaj blázni. „ – zasmiala sa Erika.
„ Samozrejme, že sedím s vami. Rodina má predsa držať spolu.“ – zakontrovala som im.
Neviem, ako dievčence vyzerali po iné rána, ale v toto ráno boli spokojné a veselé. Na raňajky prišiel aj ujo Jano. Trochu sme sa obávali, či príde, pretože jeho večerný absťák bol príšerný. Bolo na ňom vidieť, že prežil veľmi ťažkú noc. Nebolo mu vôbec do reči. Ani rožtek s maslom a šunkou mu akosi nešiel dolu krkom. Zato Peťke sa jazyk nezastavil po celý čas. Štebotala ako škovránok. Erika jedla. Úplne sama, bez kŕmenia a bez nútenia. Sestrička nás cez výdajné okienko nenápadne pozorovala. Kvôli Erike, samozrejme, ale mohla byť spokojná. Zjedla celé raňajky.
„ Škoda, že tu nemôže byť s nami aj bláznivá Viktorka. Chúďatko, dnes by mala dostať elektrošoky. „ – poznamenal smutným hlasom ujo Jano.
„ Elektrošoky? Preboha, to sa ešte v dnešnej dobe robí? Odkiaľ to vieš? “ – vyhŕkla som na neho tri otázky naraz.
„ Veru robí, dievčatko. Niekedy sa inak pomôcť nedá. Strávil som noc na izolačke hneď vedľa Viktorky. Lekár diktoval sestričke, aby zapísala do správy, že je nevyhnutné dnes, pri veľkej vizite, prejednať liečbu elektrošokmi. „ – vysvetľoval mi situáciu Janči a keď si všimol môj zdesený výraz, dodal :
„ Neboj sa, tebe niečo také nehrozí. „
„ Máš pravdu, Janko, nehrozí, pretože dnes idem domov, hneď po vizite. „ – odpovedala som rozhodným hlasom.
Erika s Peťkou na mňa vydesene pozreli.
„ To nesmieš! „ – skríkli naraz.
Ich reakcia ma prekvapila. Nikdy by mi nenapadlo, žeby som mohla niekomu v blázinci chýbať. Moja predstava vždy bola, že v liečebni sú zatvorení ľudia, ktorí sú úplne mimo reality, zamknutí vo vlastnom šialenstve, do ktorého nikto a nič neprenikne. Ako veľmi som sa mýlila a ako veľmi sa mýlia všetci tí, ktorí na nás „ bláznov „ ukazujú prstom a vytesňujú nás na okraj spoločnosti. V liečebni som zistila, že práve ľudia so psychickými problémami majú priority nastavené správne. Oni neriešia, keď majú málo, nerozhádže ich, že nemajú nič, nenaháňajú sa za mamonom, netúžia po sláve či neobmedznej moci. Jediné, čo skutočne potrebujú ku šťastiu, je ľudskosť.
„ Kvôli vám mi je to ľúto,dievčence, ale naozaj musím. Čakajú ma deti a ak by som tu ostala dlhšie, tak určite scvoknem. Toto nie je miesto pre mňa. „ – snažila som sa im citlivo vysvetliť moje dôvody.
„ Bláznom si a bláznom aj ostaneš, dievčatko. Minimálne pre tých tam vonku, za bránami, ale rob ako myslíš. Budem ti pri vizite držať palce. „ – zamiešal sa do rozhovoru ujo Jano.
Veľká vizita. Po Janových slovách ma začala chytať hrozná panika. Bála som sa, že to pohnojím a nielenže ma nepustia domov, ale ani z uzavretého oddelenia. „ Bláznom si a bláznom aj ostaneš „ mi znelo v ušiach ako ozvena. Po Jančiho slovách ostalo pri stole zvláštne ticho. Všetci sme sa ponorili do vlastných myšlienok. Ktovie, čo vírilo v hlavách mojim novým priateľom.
Po raňajkách sme išli pekne spolu užiť lieky, nafasovať svoj denný prídel cigariet a zaliať si kávu. Potom šup rovno na fajčiar. Ako sa dalo očakávať, bola tam plnka. Dym by sa dal do slova krájať, ale ani to nás neodradilo. Peťka bola nefajčiarka, ani kávu nepila, no aj tak šla s nami. Vraj, ak by ma po vizite pustili domov, aby si ma ešte užila. Netušila som, že kvôli mne riskovala záchvat. Dozvedela som sa to až neskôr, od sestričky, keď ma pucovala za to, že Peťku ťahám na fajčiar. Cigaretový dym bol u nej veľmi silný spúšťač záchvatov. Otec na nej kedysi zahášal cigarety, keď neurobila, čo od nej chcel. Tyrania vlastných rodičov zanechala v jej krehkej duši hlboké stopy. Bohužiaľ, na celý život. Tento krát, našťastie, záchvat nedostala.
„ Príprava na veľkú vizitu. Šup – šup. O 15 minút odchádzame. „ – začuli sme z chodby sestričku.
„ Tak už je to tu. „ – pomyslela som si a vnútorne som sa celá roztriasla. Nervozita začala vo mne stúpať závratnou rýchlosťou. Cítila som sa, akoby som sa rútila dolu strmým kopcom s pokazenými brzdami.
Na ten pohľad, keď sme cupitali do vedľajšej budovy na vizitu, nikdy nezabudnem. Šla som posledná v rade, takže som mala možnosť vidieť celé toto smutné divadlo. Pripomínalo mi to scény zo starých filmov, kde viedli ubiedených trestancov na šibenicu. V ošumelých, erárnych mundúroch, ktoré si pamätali asi aj dávno pominutý socializmus, so zvesenými hlavami a vyhasnutými očami, v doprovode dvoch statných ošetrovateľov sa skupinka bláznov presúvala pred porotu, ktorá rozhodne o ich ďalšom osude. Netušili sme, kto z nás dostane milosť a či vôbec niekto. Pacienti z otvorených oddelení pofajčievali na dvore a očumovali nás. Ako som im len v tej chvíli závidela. Mali na sebe svoje civilné šaty, mohli sa voľne pohybovať po areáli a cigaretku si mohli vychutnávať na čerstvom vzduchu. Nie ako my, v malom, pivničnom, zadymenom priestore záchodov. Vyšli sme na druhé poschodie, usadili nás na lavičky v chodbe a čakali sme, kým vyjde z dverí sestrička a zavolá naše meno. Dnu sme išli po jednom. Ja som bola na rade ako posledná. Trvalo to viac ako hodinu, kým si ma zavolali dnu. Keď zaznelo moje meno, psychiku som mala rozsypanú na prach. Už ma netriaslo len zvnútra. Triasla som sa ako osika celá. Vošla som dnu. Oproti dverám pod oknom bol dlhý stôl, pri ktorom sedelo asi tak sedem ľudí. Vedela som, že ten v strede je primár. Ujo Jano ma na to upozornil. Kto boli tí ostatní, som netušila. Naproti nim, v strede miestnosti, bola stolička, na ktorú ma usadili.
„ Dobrý deň. „ – ledva som zo seba vykoktala roztraseným hlasom.
Viem, že mi určite nechceli ublížiť, ale v tej chvíli som sa cítila ako na poslednom súde.
„ Dobrý deň. Vo vašom zápise som sa dočítal, že ste chceli skočiť pod vlak. Tri hodiny ste chodili po koľajniciach a vo svetlej chvíli ste sa dali doviesť sem k nám. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Mohli by ste nám k tomu povedať čosi viac? „ – prehovoril na mňa pán primár.
Jeho hlas bol príjemný, tón mierumilovný a záujem nehraný.
„ Nie. „ – vyhŕkla som bez rozmyslu a rozplakala som sa.
Lekári si niečo medzi sebou zašepkali. Pán primár sa však odbiť nedal.
„ No tak, viem, že ste momentálne v strese ale niečo by ste nám k tomu povedať mali, inak bude pre nás veľmi ťažké posúdiť váš psychický stav. Nemusíte sa báť. Tu nie ste na súde. Sme tu preto, aby sme vám pomohli.“
„ Chcem ísť domov, za mojimi deťmi. „ – skríkla som cez zadúšajúci plač.
V tej chvíli bola zo mňa absolútna troska neschopná jedinej normálnej myšlienky či súvislej vety. Po mojich slovách to v obecenstve začalo hlasno šumieť. Znelo to ako bzukot včiel v úli. Posrala som to. Už mi to bolo viac než jasné. Po dlhšom radení sa jeden z lekárov zdvihol zo svojho miesta, podišiel ku mne bližšie a vľúdnym hlasom sa mi prihovoril :
„ Ste si istá, že chcete ísť v takomto stave domov? Chcete, aby vás vyše deti videli v takomto stave? Viete, prišli ste k nám sama a dobrovoľne, na silu vás tu držať nemôžeme ale….požiadali ste nás o pomoc a my sme vám ju neodmietli, tak prečo ju vy teraz odmietate? Samozrejme si uvedomujeme, že naša liečebňa nie sú nóbl kúpele, lenže v takomto stave vám hrozí, že sa na tie koľaje vrátite. Neprišli ste sem náhodou preto, aby ste sa tomu v budúcnosti vyhli? „
Ten človek bol neskutočne dobrý v tom, čo robil. Svojimi slovami ma zasiahol na tom najcitlivejšom mieste. Prestala som nariekať a rozmýšľala som nad tým, čo povedal. Mal pravdu. Vo všetkom mal absolútnu pravdu. Po chvíľke ticha si ku mne čupol, chytil ma za obe spotené a roztrasené ruky a spýtal sa :
„ Opýtam sa vás ešte raz, ale odpoveď si dobre rozmyslite. Naozaj chcete ísť v tomto stave domov? „
Nie, v takomto stave som domov ísť naozaj nemohla. Mal pravdu. Bolo by len otázkou času, kedy by som to tu, na tomto svete, chcela opäť vzdať. Okrem toho, myšlienka , že ma deti uvidia v tomto stave v blázinci, mi bola oveľa milšia, akoby sa mali na mňa pozerať doma a pritom tŕpnuť strachom, čo zase moja chorá hlava vymyslí. Keď som tu, zatvorená medzi múrmi liečebne, aspoň majú istotu, že si neublížim a že sa mi dostane náležitej pomoci.
„ No tak. Zdvihnite, prosím hlavu, pozrite sa mi do očí a úprimne od srdca mi odpovedzte. Naozaj chcete ísť v tomto stave domov? „ – prerušil moje myšlienky lekár. Stále ma držal pevne za ruky. V miestnosti bolo hrobové ticho, keď zaznela moja strohá odpoveď :
„ Nie. „
Bolo rozhodnuté. Paradoxne som nad sebou vyniesla ortieľ ja sama.

 

Žlč

07.11.2021

„Zoberte im kyslík!“, vykrikujú davy. Nezaslúži si žiť, ten ktorý nespraví všetko, čo mu prikazuje vláda. Tak povedz, Pane, ako mám mať rada ten zlobou presýtený svet? Veď v ľudských dušiach kúsok citu niet a miesto krvi v žilách človeka s veľkou chuťou divo preteká už iba zahorknutá, vriaca žlč. Tak, prosím, človek, radšej mlč, lebo svojim jedom [...]

Hľadač šťastia

18.08.2021

Hľadač šťastia. Kniha z autorskej dielne dvoch skvelých autorov, Zdenky WenzlovejŠvábekovej a Juliena Dana, aká sa vám do rúk dostane len zriedka. Ťažké, ľudské osudy poprepletané neskutočne silným odkazom pre všetkých, ktorí bezcielne blúdia životom, pre všetkých tých, ktorí pod ťarchou okolností rezignovali, ale aj pre tých, ktorí majú pocit, že šťastie sa [...]

500 000 eur

18.08.2021

500 000 eur – sumička, z ktorej by sa podlomili kolená každému výhercovi. A teraz si skúsme predstaviť, čiste teoreticky, že by sa do lotérie prihlásili všetci zamestnanci našich strategických zložiek. Ak by boli plne očkovaní, nič nepredstaviteľné. Ďalej si predstavme, opäť čisto teoreticky, s dostatkom bujnej fantázie, že si všetci títo zamestnanci [...]

Kaczynski lech

Poľská vláda čelí kritike za spochybnenie ruskej stopy v Kaczyňského kauze

19.04.2024 23:16

Letecké nešťastie sa odohralo 10. apríla 2010 pri meste Smolensk na západe Ruska.

Navaľná

Julija Navaľná prevzala nemeckú Cenu za slobodu médií

19.04.2024 21:51

Manželia Navaľní dostali toto ocenenie "za odvahu prejavenú v hnutí odporu a za odvážny a nenásilný boj proti brutálnej diktatúre v Rusku"

súd, manhattan

Pred súdom na Manhattane, kde prebieha proces s Trumpom, sa zapálil muž

19.04.2024 20:37, aktualizované: 22:18

Polícia neskôr oznámila jeho totožnosť. Jeho čin mohol byť motivovaný konšpiračnými teóriami.

kuricovatomalova

Padáme na dno, potom dvíhame sa z popola, akoby naša viera nikdy silná nebola, akoby až vtedy zachcelo sa nám opäť žiť. Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 185
Celková čítanosť: 404345x
Priemerná čítanosť článkov: 2186x

Autor blogu

Kategórie