nadnoduse

Tu sme si všetci rovní

Sedela som v starom, ošúchanom kresle a ronila slzy bolesti, zúfalstva a vlastných vín. Boli horké ako blen. Erika sedela vedľa mňa a snažila sa ma upokojiť.  Nešlo jej to. Je nesmierne ťažké zastaviť lávu rinúcu sa zo srdca zúfalej matky, manželky, ženy.

„ Pani Janka, poďte so mnou. Musíme sa porozprávať.“ – prenikol ku mne, akoby z veľkej diaľky, lekárkin hlas.

Až keď jej ruka dopadla na moje plece, precitla som. Nepozrela som sa na ňu, len som mlčky vstala a cupitala za ňou do ambulancie. Mala som pocit, akoby ma viedli na krížový výsluch.

„ Sadnite si, prosím. „ – ukázala lekárka smerom k pohovke.

Poslušne ako psík som sa usadila. Nechcela som sa s ňou rozprávať. Nechcela som sa rozprávať s nikým. V tej chvíli jediné čo som chcela, bolo umrieť. Necítiť tú neznesiteľnú bolesť môjho vlastného ja, keď ma výčitky svedomia požierali za živa. Chorá myseľ dokáže svojho majiteľa úplne pohltiť. Vymyslí milióny dôvodov a spôsobov, ako ho presvedčiť o svojej šialenej pravde.

„ Nechcete mi povedať, čo vás trápi? „ – opýtala sa.

Samozrejme, že som nechcela, hoci som to nevyhnutne potrebovala dostať zo seba von. Vykričať všetky tie hriechy a pocity viny tak, ako kajúcnik pri spovedi. Ach, ako veľmi som závidela veriacim ich presvedčenie, že spoveďou zmyjú vlastné svedomie, prijmú Ducha Svätého a duša nájde opäť pokoj. U mnohých to dokonca takto naozaj funguje. Len čo s čistým štítom opustia brány svätostánku, s kľudom angličana špinia ďalej svoju vieru. Vedia, že keď už tú špinu opäť neunesú, práčka značky Spoveď operie ich svedomie do anjelskej čistoty.

Moje svedomie sa však vyprať nedalo. Neexistoval Boh, ktorý by mi mohol odpustiť, pretože sama sebe som si bola tým najprísnejším sudcom. Moja chorá myseľ bola obžalovaným, sudcom aj katom zároveň. Chýbal len obhajca, najdôležitejší článok v tomto súdnom procese. Jedine on mohol dokázať moju nevinu, dobré úmysly, dosiahnuť sprostenie viny či milosť. Lenže žiadny nebol a tak sa som sa topila v oceáne vlastných, často vymyslených vín.

„ Takto to nepôjde, pani Janka. „ – vrátila ma doktorka späť do reality.

„ Ak vás chceme dostať na otvorené oddelenie, čo určite obidve chceme, budeme musieť začať spolu komunikovať. Na veľkej vizite si budú pozerať vaše záznamy a čo myslíte, čo urobia, keď tam nájdu zápisy: – Pacientka odmieta komunikovať. Pacientka nespolupracuje. Opätovne odmieta komunikovať. Pacientka stále nekomunikuje… – To si vás tu podržia pekne dlho a už to nebude vaše slobodné rozhodnutie. „ – povedala a veľavýznamne sa na mňa pozrela.

Prisadla si ku mne na pohovku, chytila mi obe ruky do dlaní a skúsila to so mnou znovu :

„ Ľudia nechcú dobrovoľne umrieť pre nič za nič. Mnoho psychiatrických porúch spúšťajú nezvládnuté traumy. Dokonca nie je nič nezvyčajné, ak si mozog danú traumatickú udalosť nepamätá. Vytesní ho do nevedomia a na povrchu ostane len devastačný dôsledok prežitého.  Dnes už v mnohých prípadoch dokážeme pacientom pomôcť dostať sa z toho, ale, bohužiaľ, len v prípade, keď spolupracuje. Bez vzájomnej komunikácie sa nikam nedostaneme. Ak je chyba vo mne, ak mi nedôverujete, môžeme vám lekára zmeniť. To nie je vôbec problém. Stačí povedať. „

Hovorila pokojne a presvedčivo. Uznala som, že má pravdu. Ak nebudem hovoriť, môj pobyt v liečebni nebude mať absolútne žiadny zmysel.

„ Je to moja vina. Všetko je to moja vina. „ – vyletelo zo mňa a rozplakala som sa.

„ Čo je vaša vina, Janka? „

„ Z manželstva sú trosky, syn je narkoman a dcéra ma nenávidí. A je to len moja vina. „ – povedala som cez slzy.

„ Prečo by to mala byť len vaša vina? Nerozumiem.“ – nedala mi pokoj

„ Lebo som zlá matka, zlá manželka. Nezaslúžim si rodinu, keď si ju neviem udržať. Bezo mňa by im bolo oveľa lepšie. „ – skríkla som zúfalo.

Cítila som, ako ide na mňa opäť triaška. Rozklepalo sa mi celé vnútro aj telo. Dych aj tep sa začali zrýchľovať a ja som mala pocit, že zamdliem.

„ Kľud, Janka. Dýchajte. Hlavne pokojne, pomaly. Nádych, výdych, nádych, výdych. Dajte si ľavú ruku na hrudník a sledujte svoj dych. Nič iné len dych. To prejde, len musíme dostať pod kontrolu tep a dýchanie. Nádych, výdych, nádych, výdych. „ – navigovala ma ako prekonať panický záchvat úzkosti.

Nie, nebola som bláznivá ako Viktorka, schizofrenická ako Erika, ani utýraná ako Peťka.  Bola som v ťažkej depresii s úzkostnou poruchou. Dychové cvičenie zabralo. Trvalo to síce hodnú chvíľu, ale nakoniec som sa upokojila aj bez injekcie.

„ No vidíte, Janka. Zvládli sme to. Čo sa týka vašich pocitov viny, navrhovala by som psychoterapiu. Lieky sú len akousi barličkou, oporou pre stavy úzkosti a depresie. Samotné myslenie zmeniť nedokážu. Na dnes vás už nebudem viac trápiť, len vám chcem ešte povedať, že manželstvo je spojenie dvoch ľudských bytostí a keď sa začne rúcať, nikdy nie je na vine len jeden. Ak je voz naložený pre dvojzáprah, jeden kôň ho neutiahne, nech by sa snažil akokoľvek. Čo sa týka vášho syna, cestu si vybral sám a kým sám nebude chcieť z tej cesty odísť, bohužiaľ, nemáte veľkú šancu to zmeniť. Drogy ste mu nenúkali vy. Deti sa nám často v puberte vymknú z pod kontroly, to však neznamená, že sme zlý rodičia. Chcú sa cítiť dospelo, samostatne, majú potrebu búriť sa proti všetkým a všetkému. A čo sa týka vašej dcéry, nemyslím si, že vás nenávidí. Ona sa len snaží vymaniť spod vášho vplyvu. Je to nesmierne silná osobnosť, ktorá neuznáva autority, nakoľko ona sama je veľká autorita. Takéto deti sa vychovávajú najťažšie. Pravdou však ale je, že práve tieto deti sa v živote nestratia. Nepotrebujú vzory a ideály, pretože vedia presne, čo chcú a za tým si aj tvrdohlavo idú. Takmer vždy dosiahnu úspech. Jedného dňa budete najlepšie priateľky a budete na ňu nesmierne hrdá, verte mi. Za chvíľu bude večera, takže môžete už ísť a porozmýšľajte nad tým, čo som vám práve povedala. Uvidíme sa zajtra ráno o desiatej tu, v mojej ambulancii. „ – ukončila náš rozhovor.

Vstala som, poďakovala a plná zmätených myšlienok som vyšla z ambulancie. Na chodbe v kreslách sedela moja svätá štvorica : Peťka, Erika, Viktorka a ujo Jano. Keď ma zbadali, stíchli. Snažili sa tváriť nenápadne, ale ich spýtavé pohľady vraveli za všetko. V tom zaznel gong oznamujúci večeru.

„ Ideme jesť, ideme jesť. „ – vykrikovala Viktorka nadšene a hneď sa rútila do jedálne.

Postavili sa aj ostatní spolubojovníci. Ujo Jano podišiel ku mne, chytil ma okolo pliec a prihovoril sa mi :

„ Prepáč, Janka. Je mi nesmierne ľúto, že som tak na teba vybehol. Je to moja vina. Mal som akceptovať tvoje právo na súkromie a nie sa urážať ako puberťák. Chcem len, aby si vedela, že pred nami sa nemáš za čo hanbiť. Ak o svojom trápení nechceš hovoriť, samozrejme, nemusíš, ale ak by si chcela, sme tu pre teba rovnako, ako si tu vždy ty pre nás. Vieš, tu sme si všetci rovní. Sme blázni a či je niekto menší alebo väčší blázon je úplne jedno. Tam vonku, za bránami blázinca, budeme mať všetci tú istú nálepku. Takže hore hlavu, dievčatko. Ty jediná si sem prišla skutočne bojovať, tak bojuj. Viem, že to dokážeš. „

Jeho slová mi odvtedy v ušiach zneli zakaždým, keď som to chcela vzdať. Mal pravdu. Prišla som tam dobrovoľne, pretože som chcela poraziť svoju chorú myseľ, pretože som chcela žiť, nie umierať.