Založ si blog

Ako sa v blázinci nezblázniť – 14. kapitola

Šialenstvo.

Sledovala som ako sa mi infúzia prekvapkáva do žily . Pekne pomaly kvapka za kvapkou. Nechcela som na nič myslieť, tak som tie kvapôčky živej vody začala počítať. Bolo to určite lepšie, než samu seba deptať výčitkami svedomia. Samotýrania som si v poslednom čase užila viac než dosť.

„ Pani Janka, za pätnásť minút dovezú Peťku na izbu. „  – vytrhla ma z nepokojného spánku sestrička.

Bola som jej vďačná, že ma prebrala späť do reality, aj keď tá realita znamenala prebudenie sa v blázinci. Sny, ktoré ma v poslednej dobe mordovali, boli nie len desivé ale aj neuveriteľne živé. Vždy mi trvalo hodnú chvíľu, kým som sa po prebudení zorientovala v čase a priestore.

„ Ďakujem. Pôjdem za ňou. „ – odpovedala som ospalo po hodnej chvíli.

„ Ak sa necítite dobre, ostaňte radšej v posteli. „ – povedala sestrička odpájajúc infúznu fľašu.

„ Budem v poriadku, len sa musím poriadne prebrať. Tie sniváky ma vždy vyhodia z času a priestoru. Opláchnem sa studenou vodou a budem o.k. „

„ Ako myslíte. Ak máte chuť na kávu, príďte si ju zaliať. Po raňajkách ste kávu ešte nemali. Pozerám, že ani raňajky. Prečo ste nejedli, Janka? „ – opýtala sa ustarostene.

„ Peťka mi ráno priniesla veľkú čokoládu a tá mi zapasovala akosi lepšie. „ – odpovedala som a šibalsky som sa na sestričku usmiala.

„ Tak tomu veru naše raňajky nedokážu konkurovať. Ale mali by ste aspoň niečo zjesť. Obed je ešte ďaleko. „

Žmurkla na mňa a odišla. Viktorkina klietka bola otvorená, ale Viktorka v nej nebola. Zľakla som sa, že je opäť na elektrošokoch alebo na izolačke. Vytiahla som sa z postele, opláchla si tvár studenou vodou a vybrala som sa zaliať si kávu na sesterskú izbu. S kávou v ruke som, samozrejme, zamierila rovno na fajčiar. Ako vždy tam pofajčieval ujo Jano. Keď ma zbadal, hneď ožil.

„ Ale, ale. Kávička o tomto čase? Niekto tu má asi protekciu. „ – zažartoval.

„ Každému podľa zásluh. „ – zakontrovala som mu so šibalským úsmevom na perách.

„ Vidím, že ti je už lepšie. To ti do žily púšťali živú vodu? „  – pokračoval v žartovaní.

„ A tebe asi dali na raňajky vtipnú kašu, však? „ – nenechala som sa zahanbiť.

„ Chúďa Peťka. Ráno ju brali na elektriku. Je mi jej tak hrozne ľúto. Snáď lekári vedia, čo robia. Vraj by to mohlo, aspoň na čas, zmazať tie hrôzostrašné spomienky, ktoré ju ničia. „ – preskočil odrazu zo žartovania na vážnu tému.

„ Áno, viem. Len dopijem kávu a letím za ňou na izbu. Sľúbila som, že budem tam, keď ju privezú. Má panický strach z klietky. Snáď to nejako ustojím. Ten pohľad mi nerobí dobre. Keď vidím Viktorku takú bezbrannú a otupenú, ohradenú sieťou, chytá ma hrozná úzkosť. „

„ Ty to určite zvládneš, Janka. Si iná ako my. Hľadáš východiská, cestu von z toho šialenstva, ktoré ťa sem dostalo. My ostatní len sedíme a čakáme na niekoho, kto nás z nášho šialenstva vyvedie. „ – skonštatoval ujo Jano smutne.

„ Nepreháňaj, Janko. Som rovnaký blázon ako ostatní. Inak by som tu nebola. Vlastne nie, som väčší blázon ako vy, pretože sa trápim ešte aj pre vás, akoby mi moje problémy nestačili. „ – zašomrala som.

„ To bude asi tým, že si, ako povedala Viktorka, nebeský posol a prišla si nás všetkých zachrániť. „ – zasmial sa.

Prišlo mi to neuveriteľne smiešne. Taký záchvat smiechu som nemala roky. Naposledy hádam niekedy v puberte. Reakcie psychicky chorých ľudí sú častokrát nepredvídateľné. Aj úplná banalita nám dokáže spôsobiť ťažký záchvat alebo amok a naopak, niekedy tie najťažšie témy sa nám zdajú smiešne a nepodstatné.

„ Až také vtipné to, Janka, zase nebolo. V tých Viktorkiných, bláznivých slovách je kus pravdy. Všimni si, ako na ľudí pôsobíš. Utiekajú sa k tebe ako k Bohu. „ – povedal ujo Jano vážnym hlasom ale kútiky úst mu mykalo.

Zatiaľ sa premáhal, aby aj jeho nenakazil môj výbuch smiechu.

„  Veď vidím, Janíčok. Nuž, vrana k vrane sadá. Ako si ty sám povedal, všetci tu sme blázni a je jedno, kto je menší blázon a kto väčší. „

Opäť zo mňa vytryskol hurónsky smiech, až som sa chytala za brucho. Ujo Jano to už nevydržal a vybuchol tiež. Hodnú chvíľu sme sa obaja zadúšali smiechom. V tom som si spomenula na Peťku.

„ Preboha, už musím ísť. Každú chvíľu dovezú Peťku. Keby nás tu takto videla sestrička, tak aj nás pozatvárajú do klietok. „ – povedala som so smiechom, vzala si svoju nedopitú kávu a utekala som na Peťkinu izbu. Erika sedela na posteli. V rukách nervózne žmolila uterák.

„ Ahoj, Erika. Čo sa deje? Si nejaká nesvoja. Alebo sa mi to iba zdá? „ – prihovorila som sa jej.

Vyskočila na rovné nohy a skríkla :

„ Nezdá. Majú ju! Oni ju dostali! Všetkých nás dostanú! „

Výraz v jej očiach naznačoval, že ju jej šialenstvo opäť dostalo.

„ Koho majú, Erika? A kto vlastne? „

Snažila som sa s ňou komunikovať, hoci mi bolo celkom jasné, že tu pomôže jedine lekár. Erika behala okolo mňa ako zmyslov zbavená a vykrikovala ďalej :

„ Peťku predsa. Dostali ju illumináti. Sú tu. Sú všade. Dostanú nás a vymyjú nám všetkým mozgy. Sú tu. Sú tu. „

Nestihla som ani zareagovať, pretože v tom sa rozleteli dvere a dnu vchádzal Marek s vozíkom, na ktorom ležala spiaca Peťka. Hneď za nimi vošla doktorka so sestričkou.

„ Žiadny illumináti tu nie sú ani nikdy nebudú, drahá, tak sa daj do kľudu. Tu si v blázinci. Na čo by im boli blázni, prosím ťa. „ – zasmial sa Marek.

„ Prestaň, Marek. Koľko krát ti mám opakovať, že sa máš k našim pacientom správať slušne. Radšej prelož Peťku do postele a zatvor klietku. „ – osopila sa na neho lekárka.

„ Katka, ty prosím ťa, bež pre injekciu a vy Janka nezavadzajte. Choďte radšej na svoju izbu. „ – pokračovala v rozdávaní úloh.

Bola som však ako prikovaná k zemi. Nedokázala som nijako reagovať. To absurdum, ktoré sa práve odohrávalo pred mojimi očami ma totálne sparalyzovalo. Len som tam, takmer bez dychu, nepohnute stála. Kým dobehla sestrička s liekom pre Eriku, lekárka sa ju snažila upokojiť, ale veľmi sa jej nedarilo. Mala s ňou toľko roboty, že si ani nevšimla, že som stále tam.

„ Marek, pomôžte mi! Sama si s ňou neporadím. Musíte ju pevne chytiť. „ – navigovala ďalej záchrannú akciu.

Marek priskočil k Erike odzadu a svojimi mocnými rukami ju jedným chmatom znehybnil. Vtedy jej lekárka šikovným manévrom pichla upokojujúcu injekciu.

„ Nepúšťaj ju hneď. Chvíľku potrvá, kým liek zaberie. „ –neprestávala v organizácii práce.

Až vtedy si všimla, že som stále tam.

„ Pani Janka, povedala som vám predsa, že máte ísť na svoju izbu alebo ste hluchá? „ – oborila sa na mňa.

Bola som ešte stále v šoku z toho, čo sa dialo a tak som sa bez slova zvrtla na odchod. V tej chvíli sa však zobudila Peťka a spustila strašný krik :

„ Pustite ma von. Prosím, pustite ma von. Bojím sa. Strašne sa bojím. Ja nechcem byť v klietke. “

Jej desivé volanie o pomoc ma vrátilo späť do reality. Priskočila som ku klietke a chytila som ju za ruku, pretŕčajúcu pomedzi oká siete.

„ V akej klietke, zlatko? Si predsa v bránke. Vo futbalovej bránke. Sľúbili sme si, že si dnes zahráme futbal a ty budeš brankár. Zabudla si? „ – prihovorila som sa jej.

Peťka stíchla a zadívala sa mi priamo do očí. Jej pohľad mi pripomínal môjho syna. Keď bol pod vplyvom drôg, mal rovnako mútny pohľad ako teraz ona. Odrazu sa začala smiať. Nebol to však smiech šialenca. Smiala sa ako malé dieťa, keď mu príde niečo veľmi smiešne. Musela som sa zasmiať aj ja. Bolo to rovnako nákazlivé ako môj výbuch smiechu na fajčiari.

„ Ale vieš, že nemáš šancu vyhrať? „ – spýtala sa ma so smiechom.

„ Prečo si to myslíš? Kedysi som s chlapcami hrávala futbal na dvore. Nie som žiadny amatér. „

„ Ale ja tu mám sieť aj spredu, takže gól mi určite nedáš. „ – smiala sa ďalej Peťka.

„ No do kelu! Tak to fakt nemám šancu. To nie je fér! „ – skríkla som , akože nahnevane.

„ Môžeš skúsiť tú sieť prestreliť vrchom. A kto vlastne si? „ –povedala už vážnym, ospalým hlasom.

„ Predsa tvoja mamča Janča, zlatko. Sľúbila som, že tu budem, keď ťa dovezú, tak som tu. „ – odpovedala som hladkajúc jej ruku.

„ Hmm, mamy rozprávajú svojim deťom rozprávky, však? „

„ Samozrejme. Ktorú by si chcela počuť? „

„ O princeznách nie. Tie nemáš rada. „ – zamyslela sa Peťka.

Bolo veľmi zaujímavé sledovať jej myšlienkové pochody po elektrošokoch. Na niektoré veci si nepamätala vôbec ale súvislosti jej neunikali. Bolo to naozaj zvláštne. Nepamätala si, kto som ale vedela, že mám radšej rozprávky o zvieratkách ako o princeznách.

„ Ale ty ich máš rada. Poviem ti rozprávku o pyšnej princeznej. Dobre? „

„ A na konci budú žiť šťastne až do smrti? „ – prekvapila ma svojou otázkou.

„ Samozrejme. Vlastne nie. Oni budú spolu šťastní aj po smrti. Ak budeš tichúčko ležkať, porozprávam ti ju celú, aj keď je veeeeľmi dlhá. „

Netuším ako som dokázala takto zareagovať napriek tomu, čo sa pred chvíľou v izbe odohralo. Pravdou však je, že v stresových situáciách väčšinou reagujem pohotovo a triezvo. Ťažoba na mňa zvykne doľahnúť až s opadnutím stresu. Bohužiaľ, s o to väčšou intenzitou. Môj organizmus takto funguje dodnes. Zrejme je to dané genetikou.

Keď som sa rozhliadla po izbe, Erika už pokojne ležala vo svojej klietke a lekárka so sestričkou a Marekom na mňa hľadeli ako na zjavenie.

„ Stalo sa niečo? „ – opýtala som sa ich nechápavo.

„ Nie, nie. Nič sa nestalo. Nedajte sa rušiť pri rozprávke. My už odchádzame. Ak by bol nejaký problém s Erikou alebo Peťkou, stačí zazvoniť na sestričku. A ďakujem. „ – povedala doktorka a hnala zvyšok osadenstva von z izby.

„ Aj ja chcem takú mamču Janču. Kvôli nej by som aj slopať prestal. „ – neodpustil si Marek poznámku.

Dvere sa zavreli a ja som ostala sama s mojimi bláznivými Dorkami. Bol to zvláštny pocit.

„ Tak bude tá rozprávka, mamča Janča? Veď som ticho ako muška. „ – vrátila ma späť netrpezlivá Peťka.

A tak som začala rozprávať. Trvalo to dosť dlho ale nakoniec zaspala.

V liečebni nebola núdza o priam až absurdné situácie, ktoré človeku nedávali nijaký zmysel a predsa… predsa boli v konečnom dôsledku pre mňa nesmierne zmysluplné. Počas môjho trojmesačného pobytu v blázinci sa síce moja chorá duša nevyliečila úplne, ale príbehy, ktoré som tam zažila, ma ešte aj dnes posúvajú krôčik po krôčiku vpred.

 

 

Žlč

07.11.2021

„Zoberte im kyslík!“, vykrikujú davy. Nezaslúži si žiť, ten ktorý nespraví všetko, čo mu prikazuje vláda. Tak povedz, Pane, ako mám mať rada ten zlobou presýtený svet? Veď v ľudských dušiach kúsok citu niet a miesto krvi v žilách človeka s veľkou chuťou divo preteká už iba zahorknutá, vriaca žlč. Tak, prosím, človek, radšej mlč, lebo svojim jedom [...]

Hľadač šťastia

18.08.2021

Hľadač šťastia. Kniha z autorskej dielne dvoch skvelých autorov, Zdenky WenzlovejŠvábekovej a Juliena Dana, aká sa vám do rúk dostane len zriedka. Ťažké, ľudské osudy poprepletané neskutočne silným odkazom pre všetkých, ktorí bezcielne blúdia životom, pre všetkých tých, ktorí pod ťarchou okolností rezignovali, ale aj pre tých, ktorí majú pocit, že šťastie sa [...]

500 000 eur

18.08.2021

500 000 eur – sumička, z ktorej by sa podlomili kolená každému výhercovi. A teraz si skúsme predstaviť, čiste teoreticky, že by sa do lotérie prihlásili všetci zamestnanci našich strategických zložiek. Ak by boli plne očkovaní, nič nepredstaviteľné. Ďalej si predstavme, opäť čisto teoreticky, s dostatkom bujnej fantázie, že si všetci títo zamestnanci [...]

Polícia / Pomáhať a chrániť / Policajné auto /

Polícia vyšetruje prípad sexuálneho zneužitia dvoch dievčat pri Košiciach

28.03.2024 16:01

Mali byť v aute sexuálne zneužité dve 11-ročné dievčatá.

APTOPIX Russia Belarus

Prečo Lukašenko vyvracia Putinovu ukrajinskú verziu teroru? Útočníci z Crocusu chceli utiecť do Bieloruska, tvrdí

28.03.2024 16:00

Diktátor Alexandr Lukašenko svojím vyhlásením, že teroristi od podmoskovskej haly Crocus pôvodne unikali smerom do Bieloruska, podkopal naratív Kremľa o ukrajinskej stope.

SR Bratislava politika vláda 19. schôdza BAX

Poslanci z SNS predložili zmeny v zákone o neziskových organizáciách

28.03.2024 15:53

Novela hovorí aj o právomoci Ministerstva vnútra SR rozpustiť občianske združenie.

trieda, vyučovanie, učiteľ, stredná škola, užitočná,

Čaputová: Učitelia napĺňajú svoje poslanie napriek ich podmienkam

28.03.2024 15:11

Prezidentka sa pedagógom prihovorila pri príležitosti Dňa učiteľov.

kuricovatomalova

Padáme na dno, potom dvíhame sa z popola, akoby naša viera nikdy silná nebola, akoby až vtedy zachcelo sa nám opäť žiť. Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 185
Celková čítanosť: 402897x
Priemerná čítanosť článkov: 2178x

Autor blogu

Kategórie