nadnoduse

Vždy ťa niečo raní

Zvyšok dňa prebehol bez väčších výkyvov. Peťka mala celý deň výpadky krátkodobej pamäte. Najväčší problém jej robili mená. Tak ako každý deň bol za ňou jej manžel Peter. Keď ho zbadala, odmietla sa s ním stretnúť. Nepoznala ho a bola z toho veľmi zmätená. Pamätala si, že je vydatá, aj to, že má úžasného muža, ale netušila ako sa volá ani ako vyzerá. Vedela len to, že existuje. Okrem toho ju celý deň bolela hlava. Chvíľami tak veľmi, až sa jej tlačili slzy do očí. Vedľajšie účinky elektrošokov.

Prejavili sa aj na Viktorke ale s opozdením o jeden deň. Skončila na izolačke. Nie, nemala ťažký amok. Strácala vedomie a jej žalúdok vyvracal von aj to, čo v ňom nebolo. Aby sa náhodou nezadusila zvratkami, musela byť pod neustálym dohľadom. Ako povedala doktorka, na liečbu reaguje každý pacient inak.

Erika prespala takmer celý deň. Pri jej ťažkých schizofrenických záchvatoch ju museli dopovať silnými sedatívami, po ktorých prespala väčšinu dňa. Od Mareka som sa dozvedela, že aj ona podstúpi liečbu elektrošokmi.

Až na pár svetlých výnimiek ju podstupovali všetci, ktorí boli v tom čase na uzavretom oddelení. Mala som strach, aby som ich nedostala aj ja. V tom čase som nechápala, prečo do každého púšťajú tú elektriku. Došlo mi to až oveľa neskôr. Uzavreté oddelenie je preto uzavreté, lebo sú tam tí najťažší psychiatrický pacienti, ktorí potrebujú špeciálnu starostlivosť, ostrahu aj liečbu. Boli to naozaj vážne prípady. Medikamentózna liečba na nich nezaberala. Práve preto boli lekári nútení ordinovať im elektrošoky. Viem, každému sa zdá táto forma liečby morbídna a neľudská. Aj mne taká pripadala. Obzvlášť potom, keď som videla, ako na ňu niektorí pacienti reagujú. Pravdou však je, že mnohým pomohla. Videla som na vlastné oči, neskôr na otvorenom oddelení, veľký posun vpred u Peťky aj u Eriky. Bohužiaľ netuším, či zlepšenie ich stavu bolo len dočasné alebo je trvalé.

Cez deň som sa premotala s ujom Janom a Peťkou. Za zmienku stojí snáď len návšteva Katky narkomanky na mojej izbe. Zastavila sa za mnou hneď poobede. Bola celá roztrasená a uplakaná. Absťáky aj výčitky svedomia jej dávali poriadne zabrať. Tvár mala vychudnutú, bledú s vpadnutými vyhasnutými očami. Ten mútny pohľad bez kúska života som veľmi dobre poznala so synových očí.

„ Dobrý deň, teta Janka. Môžem? „ – spýtala sa medzi dvermi.

„ Samozrejme, Katka. Čo potrebuješ? „ – odpovedala som prekvapene.

Nečakala som, že za mnou príde práve ona. Maximálne tak pre cigaretu. Vedela som podľa svojho syna, že drogovo závislí ľudia sú nielen psychicky nestabilní ale aj uzavretí vo vlastnom temnom svete.

„ Ja….no. Chcem sa s vami poradiť. Ako by som si mohla moju maminu udobriť? Čo by som mala urobiť, aby vedela, že ju veľmi ľúbim a že mi hrozne chýba? „

Katka si sadla na prázdnu posteľ, zaborila tvár do dlaní a srdcervúco sa rozplakala.

„ Ja som to takto nechcela. Naozaj som to takto nechcela. „ – vzlykala.

Sadla som si k nej a objala ju okolo pliec.

„ Ja viem, že si to nechcela, Katka a určite to vie aj tvoja mama. Momentálne je zranená, veľmi zranená z toho, že ti nedokáže pomôcť.“ – prihovorila som sa jej pokojným hlasom.

Zdvihla uslzenú tvár, pozrela sa na mňa a s nádejou v očiach sa ma opýtala :

„ Teta Janka a čo mám teraz robiť? „

„ V prvom rade, zlatko, by si si mala upratať v hlave. Kým ty sama nebudeš chcieť, nič sa nezmení. Čo sa týka tvojej mamy, čo keby si jej napísala list. Napíš jej všetko, čo cítiš, ako veľmi ju ľúbiš, ako ti chýba. Verím, že ti odpustí a príde ťa aspoň pozrieť. „

Snažila som sa Katku povzbudiť. Pripadala som si však pri tom ako ten najväčší podvodník. Ako som jej už len ja mohla pomôcť, keď som nevedela pomôcť ani vlastnému, milovanému synovi.

„ Myslíte, že by ju môj list potešil? „ – spýtala sa neveriacky.

„ Každú mamu na svete by taký list potešil. „ – odpovedala som cez slzy.

Dala by som celý majetok za taký list od syna, pretože by to znamenalo začiatok komunikácie, takej tej ozajstnej, úprimnej hoci ťažkej. Znamenalo by to nádej, ktorú som už takmer stratila. Ako veľmi mi to dievča pripomínalo moje dieťa. Až mi srdce pukalo bolesťou.

„ Naozaj? Tak ja hneď idem. Idem jej napísať list, kým mám odvahu. Všetko jej napíšem. Úplne všetko. Ďakujem, teta. „ – vykríkla a vybehla z izby.

Ostala som na izbe sama. Len pocit absolútnej bezmocnosti mi robil spoločníka. Cítila som, že ak ostanem v izbe, opäť ma zloží panická úzkosť. Hodila som si do vrecka dve cigarety a šla som si zaliať kávu na sesterskú izbu. Odtiaľ, samozrejme, na fajčiar. Už tam pofajčieval ujo Jano a akási postaršia žena. Nepoznala som ju.

„ Ahoj, Janík. Dobrý deň. „ – pozdravila som sa obom.

Odzdravili sa mi naraz a ujo Jano hneď pokračoval :

„ Vyzeráš vyplakane, mamča. Čo sa zase stalo?„

„ Nič mimoriadne. Nerob si starosti. Zastavila sa za mnou narkomanka Katka. Trochu ma to vyviedlo z miery. Nesmierne mi pripomína môjho syna. Mám strach, čo s ním je a čo bude, keď sa vrátim domov. Či to jeho peklo vôbec niekedy skončí. „ – odpovedala som rezignovane.

„ Všetko sa raz skončí, pani zlatá. Všetko okrem pekla. Peklo na konci ešte len začína. Toto tu je iba predpeklie, predsieň, predzáhradka. Môžete mi veriť, že peklo ešte len začne. Na konci tohto všetkého. „ – ozvala sa s plačom žena učupená v kúte.

Vtedy som ani len netušila akú veľkú pravdu tá nešťastná žena vyslovila. Naše skutočné peklo začalo naozaj až oveľa neskôr. Presne podľa jej slov až na konci všetkého.

Zdvihla sa a vybehla z fajčiara tak rýchlo, že sme nestihli ani nijako zareagovať. Nechápavo som vyvalila oči na uja Jana.

„ To bola pani Margita. Priviezli ju myslím včera. Pokus o samovraždu. Syn jej zomrel na predávkovanie nejakým svinstvom. Vraj chcela skočiť z okna, ale jej starší syn prišiel domov v poslednej chvíli a stiahol ju z okna. „ – snažil sa mi Janči vysvetliť situáciu.

Zakrútila sa mi hlava. Odrazu akoby mi chýbal kyslík. Nemohla som sa nadýchnuť. Nech už boli so synom problémy akokoľvek vážne, ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že by to celé mohlo skončiť takto tragicky. Myslím, že žiadna matka by si to nikdy nedokázala pripustiť. To jednoducho nejde. To by sme všetky načisto zošaleli skôr, akoby sa niečo také tragické stalo.

„Do riti s tou mojou papuľou prechlastanou! Si v poriadku? No tak, mamča, nesranduj !“ – skríkol ujo Jano a vzápätí ma už buchnátoval, aby som chytila dych.

Pomohlo. Hurónsky som sa rozkašľala, čím sa mi dych vrátil.

„ Mňa z teba odvezú do blázinca, baba jedna šibnutá! „ – vykrikoval preľaknuto ďalej.

Tá jeho posledná veta, vzhľadom na miesto a okolnosti, mi prišla nesmierne komická. Zrejme aj jemu, pretože sme sa obaja naraz rozosmiali.

„ Neboj sa, tvoj syn to zvládne. Určite. „ – povedal, keď sme sa dosmiali.

“ Odkiaľ to ty môžeš vedieť? Veď ho nepoznáš? „ – nenechala som sa uchlácholiť.

„ Viem to, pretože poznám jeho mamu. Je to tá najlepšia mamča na svete!“ – dodal s úsmevom na tvári.

Ja som ale taký pocit nemala. Skôr naopak. Cítila som sa ako najväčší vinník, najťažší hriešnik tohto sveta.