nadnoduse

Rozlúčka

Ráno začalo rovnako ako všetky rána v blázinci. Budíček, teplomer, hygiena, cigareta na fajčiari, o siedmej raňajky. Pri stole chýbala Viktorka. Jej stav po elekrošokoch stále nebol dobrý. Sestrička nás ale upokojila, že už sa to u nej pomaly lepší. Namiesto nej si ku nám prisadla narkomanka Katka. Pri vedľajšom stole sedela pani Margita, žena, ktorej syn zomrel na neúmyselné predávkovanie nejakým svinstvom. Sedela s postarším mužom. Nepoznala som ho. Zrejme ďalší nový prírastok do košiara uzavretého oddelenia. Keď som ju zbadala, prebehol mi mráz po chrbte. Predstava, žeby sa niečo také mohlo stať môjmu synovi, bola viac než neznesiteľná.

“ Teta Janka, napísala som mame list. Pozriete sa mi po raňajkách na to, prosím? Viete, aby som tam nemala chyby. Mamina je slovenčinárka. Chcem, aby to bolo bez chýb, aby videla, že som si dala záležať. Slovenčina mi nikdy nešla. “ – spýtala sa ma Katka hanblivo.

“ Samozrejme, že sa ti na to pozriem. Len neviem, či v tomto stave bude moja slovenčina tip top. “ – odpovedala som.

„Ja sa na to pozriem. Ja, Ja. Zo slovenčiny som bola vždy najlepšia. Vyhrala som všetky školské olympiády.“ – skríkla nadšene Peťka.

Z jej očí sršalo nadšenie, aké som u nej nevidela ani vtedy, keď hovorila o svojom princovi. Katka sa na ňu nedôverčivo zahľadela a povedala :

“ Nechcem, aby si to čítala. Prepáč, je to veľmi osobné. Nechcem, aby to čítal ktokoľvek. “

“ A mamča Janča môže? Ona nie je ktokoľvek? “ – štekla Peťka urazene.

“ Presne ako hovoríš. Mamča Janča nie je ktokoľvek. Je to proste mamča. Chápeš? – nenechala sa zaskočiť Katka.

Mala som pocit, že sa schyľuje k búrke. Peťka zmraštila čelo a hodila na Katku zlostný pohľad. Rovnako to vycítil aj ujo Jano.

“ No tak, dievčatká, hádam sa tu nebudete hašteriť? Peťka, je od teba veľmi pekné, že chceš Katke pomôcť s tým listom, ale skús ju pochopiť. V tom liste je jej úprimná spoveď pre maminu, takže ho môžu čítať len maminy. My ostatní by sme to aj tak nechápali. A mamča Janča je predsa mamina. Z nás tu pri stole to môže čítať jedine ona. Rozumieš? “ – zasiahol do deja.

Bolo vidieť, že sa zásah uja Jana Peťke nepáčil, ale nedovolila si odporovať mu.

“ No dobre, ale nebudete to čítať dlho? Však nie? Mamču dnes preložia na otvorené. Aj ja s ňou chcem ešte byť. “ – povedala maznavo.

“ Neboj sa, zvládnem to pri káve na fajčiari. Tam ty aj tak nemôžeš. Potom si môžeme všetci sadnúť na chodbe, kým ma pošlú na vizitu.  Aspoň nebudem chytať hysák. Čo ty na to? “ – snažila som sa ju upokojiť.

Konečne sa usmiala. Nepovedala nič, len prikývla, ale bolo vidieť, že ju moje riešenie uspokojilo. Erika celý čas nepovedala ani slovo. Bola ešte omámená z liekov a strach z elekrošokov ju paralyzoval. Z letargie sa prebrala až keď Peťka spomenula moje preloženie na iné oddelenie.

“ Teba nemôžu preložiť. Dnes nie. Kto bude pri mne, keď ma dovezú z operačky? “ – skríkla zúfalo.

Pozerala mi priamo do očí. Zúfalstvo a strach sa jej v nich miešal so slzami. Odrazu Peťka vyskočila zo svojej stoličky, pribehla k nej a odzadu ju objala.

“ Neboj, ja dám na teba pozor. Budeme hrať spolu futbal. Mamča Janča ma to naučila. Aj rozprávku ti poviem, aby ti nebolo smutno. Aj vodu ti podám. “

Jej hlas však znel veľmi smutne. Neviem, či len chcela uchlácholiť Eriku, alebo jej prišlo rovnako ľúto, že už možno čochvíľa opustím naše malé spoločenstvo. Keď sme odnášali tácky k okienku, všimla som si jej uplakané oči. Až ma pichlo pri srdci. Zvláštne ako v blázinci dokážu ľudia k sebe prilipnúť. Možno je to odlukou od reality, možno psychickou labilnosťou a možno len obyčajnou potrebou lásky a porozumenia. A možno je to kombinácia všetkého dokopy, znásobená vplyvom prostredia, v ktorom sme sa nachádzali. Mala som veľkú chuť, obe si ich privinúť k sebe. Radšej som to však neurobila. Tým by som len priliala oheň do našich tlejúcich emócií.

Pri káve na fajčiari som Katke skontrolovala list pre mamu. Bol bez jedinej chybičky. Zjavne si dala na ňom nesmierne záležať. Obsahovo bol kostrbatý a miestami zmätený, ale emócie z neho vytryskovali ako gejzír. Pre mňa osobne to bol nesmierne silný, emočný zážitok. Keby mne môj milovaný syn napísal niekedy taký list, v tej sekunde by som všetko nechala tak a utekala by som za ním hoci aj na koniec sveta cez žeravé peklo. Kým som to dočítala, tvár som mala celú zmáčanú slzami.

“ Napísala si to nádherne, Katka, a bez jedinej chybičky. Mamina bude na teba hrdá. Uvidíš, že čoskoro za tebou príde. “ – povedala som.

Na viac slov som sa už nezmohla. Emócie boli silnejšie ako ja. Ujo Jano s Erikou intuitívne vycítili, že majú mlčať. Stáli v kúte fajčiara a bez slova poťahovali z cigariet. Katka sa mi hodila okolo krku. Objímala ma tak silno, až som mala pocit, že ma zlomí.

“ Ďakujem, teta Janka. Tisíckrát ďakujem. Idem ho hneď zaniesť sestričke, aby ho poslali ešte dnes. Aby som si to náhodou nerozmyslela. Ešte raz, ďakujem. “ – zvolala nadšene a vybehla na chodbu.

Po káve sme sa všetci spolu usadili na chodbe. Nálada bola mizerná. Hovorili sme veľmi málo. Každý z nás bol pohrúžený do seba. Mňa pomaly chytala panika z vizity, Eriku z elektrošokov, ujo Jano sám v sebe riešil, či má podpísať trojmesačné protialkoholické liečenie, Peťka dosť emotívne znášala, že sa možno budeme musieť rozlúčiť a Katka si už v duchu predstavovala stretnutie s mamou. Ako prvá od nás odišla Erika. Pichli jej náladovku a o chvíľu ju už Marek viezol na sálu. To našu náladu dostalo do absolútneho mínusu.

“ Mamča Janča, keď sa poponáhľam, počkáš na mňa na otvorenom? Povedz, počkáš? “ – prerušila mlčanie Peťka.

“ To nezáleží len na mne, zlatko, ale môžem ti sľúbiť, že ak by ma pustili skôr, ako sa stretneme, prídem ťa pozrieť. Vezmem ťa do mesta a v prvej cukrárni im vyžerieme všetky koláče, krémy aj zmrzliny. “ – snažila som sa ju upokojiť.

Aspoň na chvíľu sa mi to podarilo.  Usmiala sa na mňa a zvolala :

“ Ale úplne všetky, mamča Janča. “

Nestihla som jej odpovedať, pretože v tej chvíli vyšla na chodbu sestrička a zvolala mená tých, ktorí  práve odchádzali na veľkú vizitu. Z našej podarenej, bláznivej partičky som sa zdvihla ja a ujo Jano. Peťka s Erikou nás vyprevádzali smutnými pohľadmi.

“ Podpíšeš to liečenie, Janči? “ – opýtala som sa uja Jana cestou.

Opäť nás šikovali ako dobytok na jarmok. Pacienti z otvoreného oddelenia, pofajčievajúci na dvore, si nás so záujmom obzerali. Niektorí z odvykačky dokonca občas uzatvárali stávky,  koho preložia na otvorené a koho nie.

“ Nepodpíšem. Chcem ísť odtiaľto preč. “ – povedal odhodlane

Viac som sa ho nevypytovala. Tónom v hlase mi dal jasne najavo, že naša debata skončila. Vizitu som zvládla v rámci možností. Dosť mi pomohla tabletka, ktorú som po raňajkách dostala. Bola som síce trochu oťapená, ale aspoň som sa nezosypala ako domček z kariet. Keď som povedala, že sa chcem ostať liečiť, viac sa ma nepýtali. Po návrate z vizity prišla za mnou lekárka, aby mi oznámila dobrú správu. Preložili ma na otvorené oddelenie. Mala som si ísť ihneď pre svoje osobné veci. Napriek všetkému tomu bizarnému svetu na uzavretom oddelení som sa netešila. Môj odchod znamenal stratu tých pár priateľov, ktorých som mala. Áno, niekto by povedal, veď to boli len pološialení blázni, ale ja som to cítila celkom inak. Myslím, že každý z nás to tam cítil celkom inak. Boli sme na jednej lodi uviaznutej na plytčine, odkázaní sami na seba a jeden na druhého. Bolesť a šialenstvo nás spojilo zvláštnym putom. Okrem toho, nemali sme si čo vykrikovať. Ako povedal ujo Jano, všetci sme boli blázni a bolo úplne jedno, kto bol väčší a kto menší šialenec.

Utekala som za Peťkou. Nemohla som odísť len tak, bez jediného slovíčka.

“ Prišla si sa rozlúčiť, mamča Janča? “ – spýtala sa smutným hlasom, len čo som vošla do izby.

“ Nie, zlatko. Prišla som ti povedať, aby si si švihla. Budem na teba čakať. Postráž Eriku a potom šup na otvorené. “ – snažila som sa odľahčiť situáciu.

„To chvíľu potrvá. Mám dostať ešte štyri elekrošoky. Neviem, či to bez teba dám. “ – povedala smutne.

Slzy sa mi tlačili do očí. Bola taká krehučká ako pavučinka babieho leta. Pohľad jej zvlhol od zadržiavaného plaču. Objala som ju. V tej chvíli sme to už nevydržali a obe sme sa rozplakali. Našu smutnú rozlúčku prerušil Marek.

“ Dosť bolo slzavého údolia, matriošky. Mamča už musí ísť. Inak budem mať prúser ja.“ – skríkol medzi dverami, až nás obe trhlo.

“ Hneď idem. “ – odvrkla som mu a otočila som sa späť k Peťke.

“ Dáš to, zlatko. Viem to. O dva týždne sa vidíme. Budem ťa čakať. “ – povedala som jej, pobozkala som ju na čelo a šla som za Marekom.