nadnoduse

Šialený maliar

Ani som si cez ten plač nevšimla, kedy teta Vierka odišla z izby. Strach a zúfalstvo mnou lomcovali ako víchrica. Precitla som až vo chvíli, keď sa otvorila predná časť klietky.

„ Upokojte sa, mladá pani, lebo inak vás dám previesť späť na uzavreté oddelenie.  Tu vás nemáme kedy strážiť ani obskakovať. „ – ozval sa pri mojej posteli mužský hlas.

Pre do mnou stál muž v bielom plášti. Bol vysokej pevnej postavy s plešinou na hlave a nepríjemným, priam by som povedala, že pohŕdavým pohľadom. Jeho tvár som si pamätala z veľkej vizity. Nedala sa prehliadnuť. Tohto lekára som sa bála po celý čas môjho pobytu v liečebni. Jediným pohľadom dokázal človeka uzemniť. Nemusel pri tom povedať ani slovo. Keď som ho zbadala pri mojej posteli, razom mi v očiach uschli všetky slzy, dych sa takmer zastavil a srdce sa rozbúchalo ako na poplach.

„ Som v poriadku, len ma, prosím, nezatvárajte do tej klietky. Je to príšerné, neľudské. „ – zažobronila som takmer šeptom.

„ Nie je to neľudské, milá pani. Je to nevyhnutné. Inak by sme tie klietky nepoužívali. To, či v nej budete zatvorená alebo nie, je vo vašich rukách. Pokiaľ nebudete ohrozovať seba a ostatných, nebude na to dôvod. Ako sa cítite? Nebolí vás hlava? Dosť škaredo ste sa pri páde udreli. „

„ Trochu bolí ale dá sa to vydržať. Chcela by som ísť na vzduch. Potrebujem si tú moju hlavu poriadne prevetrať. „ – odpovedala som s hrčou v hrdle.

Stále som mala chuť plakať, lenže to som si v tej chvíli nemohla dovoliť. Tento lekár by nezaváhal ani sekundu a v momente by som sa ocitla na uzavretom oddelení.

„ To rád počujem. Vidím, že napriek všetkému ste celkom rozumná žena. Pošlem sestričku, nech vám zmeria tlak. Ak bude v poriadku, nechám vám voľný pohyb. Dúfam, že to zvládnete. „ – povedal odmerane a odišiel.

Tlak som mala v norme, takže len čo sestrička opustila našu izbu, začala som sa obliekať. Tak veľmi som potrebovala vidieť niečo iné ako vnútorné steny psychiatrie. Vtom vošla do izby Hela, teta Vierka a od dverí nakúkal maliar Karol.

„ Ahoj, Janka. Ako sa cítiš? Vari ťa ten kápo pustil z klietky? Hotový zázrak. Obával som sa, že ťa bez milosti hodí späť do pivnice.“ – povedal Karol hlasom, z ktorého som vycítila skutočný záujem.

„ Ďakujem, Karol, už je to lepšie, len potrebujem vypadnúť na čerstvý vzduch.“ – odpovedala som mu najmilšie ako som v danej chvíli mohla.

„ Smiem sa pridať? Pre istotu, ak by ti náhodou prišlo zle. To svinstvo, čo ti pichli, vie pekne disharmonizovať telo. Nemusíme sa cestou rozprávať, ak nemáš chuť. Pokojne si môžeme spolu pomlčať. „ – ponúkol sa mi.

Nevedela som, čo povedať. V podstate mi nedal na výber, ak som ho nechcela uraziť. Hela s tetou Vierkou si len nemo vymieňali začudované pohľady.

„ V poriadku, môžeme ísť. „ – povedala som, vzala som cigarety z nočného stolíka a vykročila k dverám.

„ Dajte na ňu dobrý pozor, ujo Karol. Ak by sa jej niečo stalo, Peťka by vám to neodpustila. „ – začuli sme už na chodbe Helin hlas.

Len čo sme vyšli pred budovu, oslepilo ma slnko a čerstvý, studený vzduch sa mi zahrýzal do každého póru. Bol to úžasný pocit, očista tela aj duše. Ostala som stáť ako zhypnotizovaná. Späť do reality ma po hodnej chvíli vtiahol Marekov hlas :

„ Hej, mamča, vari ťa z tej klietky pustili? Čakal som, že skončíš dolu, v pivnici. Som veľmi rád, že ťa vidím tu a nie tam. „

„ Ahoj, Marek. Ďakujem. „ – povedala som jedným dychom a pohla som sa smerom k jazierku.

Ani som sa za ním neobzrela. Nemala som chuť na jeho žartíky. Nebol to zlý chlap, len ma niekedy ten jeho humor dosť otravoval.

„ Aj ty si bol niekedy na uzavretom? „ – nadhodila som s Karolom nezáväznú konverzáciu.

Napriek tomu, že som túžila byť sama, rovnako som potrebovala rozhovor s niekým, kto by mi mohol dať odpovede na otázky vŕtajúce v mojej hlave. Čím dlhšie som bola v liečebni, tým viac sa ich tam kopilo.

„ Jajáj, veľa krát, dievča zlaté. Som umelec v pravom zmysle slova. Šialenec ako vystrihnutý z učebnice. Mám ťažkú paranoidnú schizofréniu. Som tu minimálne každý druhý mesiac. „ – odpovedal Karol s úsmevom na perách.

„ Fúha, to sa nedá liečiť alebo na teba liečba nezaberá? „

„ Ťažko povedať, keďže radikálnu liečbu striktne odmietam. „

„ Prečo? Ty nechceš byť opäť normálny? „ – nedalo mi.

„ Normálny? Kto určuje, čo je normálne a čo už nie? Čo ak som normálny práve ja a všetci ostatní sú mimo? Čo ak je pravda ukrytá niekde celkom inde? Napríklad v našom šialenstve. Čo ak práve my vidíme svet presne taký, aký je a z toho naše duše šalejú? Okrem toho, liečba zabíja môj talent. Je ako šibenica, na ktorej odvisne umenie. Ak budeš chcieť, vysvetlím ti to neskôr názorne na mojich obrazoch.“

Týmito slovami mi Karol vyrazil dych. Namiesto odpovede som dostala otázky, v ktorých sa ukrývalo všetko. Čo ak je pravda ukrytá niekde celkom inde? Napríklad v našom šialenstve – doznievali mi v hlave jeho slová. Sadla som si na lavičku, okolo ktorej sme práve prechádzali. Opäť sa mi priestor vonku zdal neuveriteľne veľký a strašidelný.

„ Aký si mal pocit, keď si prvý krát vyšiel z uzavretého oddelenia sem, do záhrady? Aj tebe sa točila hlava? Cítil si sa stratený a ohrozený, tak ako sa teraz cítim ja? „ – kládla som mu ďalšie, pre mňa nesmierne dôležité otázky. Potrebovala som to vedieť. Potrebovala som pochopiť, čo sa to v mojom vnútri deje, keď namiesto pokoja cítim neuveriteľný zmätok, prázdno, chlad, strach. Na uzavretom oddelení bol vo mne len neskutočný chaos.

„ Dievča zlaté, ak sa ti tvoj mikro svet zrazu otvorí, stratí mantinely, záchranné vesty, istoty. Je nesmierne ťažké nestratiť sa v ňom. Keď ma prvý krát pustili z tej pivnice, cítil som sa, akoby ma vystrelili priamo do vesmíru. Bol som odrazu úplne stratený v časopriestore. Behal som po parku ako šialenec až do absolútneho vyčerpania. Keď som následne skolaboval, skončil som tam, odkiaľ ma pustili, v pivnici. Ty si mala šťastie, dievčatko. Dali ťa len na dve hodinky do klietky. Vieš, pre nás bláznov je nesmierne ťažké adaptovať sa. Potrebujeme svoje rituály, pravidelnosť a najmä mantinely, ktoré držia naše šialenstvo na uzde. Ale neboj sa, zvykneš si. Chce to len trochu času a správny postup. „ – usmial sa na mňa Karol.

„ Aký postup? Máš nejaké dobré rady ako sa v blázinci nezblázniť? „ – pokračovala som v otázkach.

„ Pri prechode z pivnice je najdôležitejšie dávkovať si voľnosť pekne pomaly, postupne. Nie tak, ako sme to urobili my. Je síce pochopiteľná tá nesmierna túžba vybehnúť von, oprieť oči o niečo iné ako studené múry väznice, nadýchať sa čerstvého vzduchu bez zápachu cigariet a dezinfekcie, lenže v našom prípade je to ako dať na smrť vysmädnutému celú fľašu vody. Vyprahnutý ju vypije na jeden šup a…..je po ňom. Uč sa, zvykaj si, spoznávaj pekne pomaličky, tak ako sa deti učia chodiť. Keď spadneš, nenariekaj. Vstaň, opráš si kolená a skúšaj znova a znova a znova. A tiež nič nerob na silu, len preto, aby na teba nehľadeli ako na blázna. Nech len pekne hľadia, veď nie nadarmo sa hovorí, že bláznom patrí svet. Tak si z neho načierajme plným priehrštím. Máme na to papiere. Poď, pôjdeme dnu. Je chladno a myslím, že tvoj pobyt vonku bol nateraz dostačujúci. Treba pekne pomaly ale plynule objavovať svet. „ – dopovedal a zdvihol sa na odchod.

Poslušne ako psík som ho nasledovala.

„ Oddýchni si teraz. Na dnes už toho bolo na teba až až. Keď pôjdeš na fajčiar, ohlás ma. Izba číslo 5. Ukážem ti na mojich obrazoch, prečo liečbu odmietam. Si nesmierne vnímavý žena. Určite to okamžite pochopíš. „ – povedal ešte pri dverách mojej izby a zmizol na chodbe.