nadnoduse

Zavesil si ma dolu hlavou,

za živa stiahol z kože,

vytrhol mi srdce

a hodil ho besným psom

kvíliacim na mesiac,

akoby som nikdy nebola hodna

tvojej milosti.

Labužnícky si zo mňa vysal

aj posledné zvyšky

životodárnej miazgy

a potom,

akoby toho nebolo málo,

potom si ma hodil do bažiny,

ktorá ma celú pohltila.

Tak nechci teraz,

aby som bola k tebe milá

a kolenačky velebila

cestu, ktorú si mi pripravil.

Možno som ako jednooký Bill,

zlinčovaný, zlomený, bez viery,

no aspoň,

narozdiel od teba,

nelámem krídla ľudským snom.

Zrejme si dávno zabudol,

že si nás na svoj obraz upackal z hliny.

Tak povedz mi,

kto z nás je vinný,

že našu vieru rozdul do polí,

ten, ktorý o milosti káže?

Nuž, čia je to vina,

čia že?