nadnoduse

„ Ty si fakt strašný blázon. Najprv exploduješ, potom skolabuješ, hneď na to si ideš na prechádzku do parku a to všetko v priebehu dvoch hodín. Čo nás s tebou čaká teraz, mamča Janča? „ – vychrlila na mňa Hela.

„ Prepáčte, potrebovala som čerstvý vzduch. Je toho tu na mňa akosi priveľa. A áno, Helka, som blázon. Práve preto som tu. „ – odpovedala som jej a zvalila som sa na posteľ.

Cítila som neprekonateľnú únavu. Hlava mi oťažela na vankúši.

“ Prešvihla si kávu o tretej. “ – ozvala sa teta Vierka.

“ Nevadí, aj tak mám žalúdok ako na vode.” – zašomrala som si popod nos.

“ Ešte si sa ani nevybalila. Urobili sme ti s tetou miesto v skrini, tak sa neopúšťaj a vybaľuj. “ – zachichotala sa Hela.

Neprišlo mi to ani trochu smiešne, skôr naopak. Neskutočne ma to iritovalo. Nejaká bláznivá ženská, ktorú som vôbec nepoznala, mi chcela rozkazovať, čo mám robiť. Viem, že to nemyslela zle, ale v tej chvíli by som ju najradšej uškrtila. Nemala som chuť ani dýchať, nie to ešte vybaľovať svoje veci. Koniec koncov, vybalenie by vtedy pre mňa znamenalo definitívum. Samozrejme, že som sa mu vyhnúť nemohla, ale mohla som ho aspoň na pár hodín oddialiť.

“ Ďakujem, vybalím sa, keď mi bude lepšie. “ – odpovedala som na vlastné počudovanie pokojne.

Teta Vierka správne vycítila, že nemám na nikoho náladu a tak sa otočila na Helu:

“ Nechajme Janku nech si trochu oddýchne. Poď, zanesieme poníkom chlieb, ktorý sme nasušili. Určite už na nás čakajú. “

“ Mamča Janča, poď s nami. To musíš vidieť. Máme tam aj Dzurindu, poníka, ktorý zbožňuje zapletanie hrivy. Poď, bude sranda, uvidíš. “ – skríkla Hela.

“ Povedala som, že Janku necháme oddychovať, či si nerozumela? “ – okríkla ju opäť Vierka, schytila ju za ruku a už ju ťahala za sebou von z izby. Nestihla som ani zareagovať. Dvere sa z rachotom zabuchli. Ostala som sama. Len ja a moje šialené myšlienky. Slová maliara Karola mi neschádzali z mysle. Kto rozhoduje o tom, čo je alebo nie je šialenstvo? Čo ak sme práve my tí normálni a šialení sú všetci ostatní? Liečba zabíja môj talent….tieto vety nedali môjmu mozgu vydýchnuť. Krútili sa mi v hlave ako na kolotoči. Jedna striedala druhú a tak stále dookola. V jeho slovách bol obrovský kusisko pravdy. Nikto nemá právo rozhodovať o tom, či sme alebo nie sme šialení. Áno, sme iní, oveľa citlivejší, vnímavejší, zraniteľnejší ale určite nie šialení. Čisté šialenstvo je ten svet mimo psychiatrickej liečebne. V blázinci má všetko svoje miesto, čas aj zmysel.

Chcela som spať. Vypnúť prúd myšlienok, zastaviť ten chaos, ktorý nahlodával moju dušu. Oslobodenie vo forme spánku však neprichádzalo. Nervozita vo mne sa stupňovala. Prehadzovala som sa v posteli z boka na bok ako kapor na suchu. Mala som ísť radšej so ženami zoznámiť sa s Dzurindom a pozapletať mu pár vrkôčikov. Pri Hele by som nemala čas na vlastné myšlienky. Určite by sa jej ústa nezastavili po celý čas. Vstala som a začala vybaľovať. Definitívum nedefinitívum, nečinnosť zabíjala aj tie moje posledné, zdravé, mozgové bunky. Pomaly som objavovala, čo mi moja rodina nabalila na pobyt v liečebni. Kus po kuse som nakomínkovala do skrine. Nebolo toho veľa, takže som bola veľmi rýchlo hotová. Vzala som cigarety a šla som si zapáliť. Po zadymenej fajčiarke a kope neznámych som však absolútne netúžila, tak som sa vybrala na dvor. Len čo som vyšla, už na mňa volal Maroš:

„ Aha, mamča Janča. Hneváme sa? „

Nechápavo som na neho pozrela.

„ Prečo by sme sa mali hnevať? Prepáč, ale nechápem.“

„ Lebo si naposledy do mňa vyštekla ako zúrivý pes. „

„ To sa ti len zdalo. Musíš akceptovať, že som blázon. Vieš, rozdiel medzi bláznom a alkoholikom je ten, že my blázni to máme v hlave, na rozdiel od vás, poprehadzované. „ – pokúsila som sa o žart.

„ Tak v tom sa veľmi mýliš, zlato. Keby sme my alkoholici mali v hlave všetko v poriadku, neboli by sme alkoholici. Aj my máme v hlave prehadzovačku a poriadnu, to mi ver. „

Nezmohla som sa na odpoveď. Napriek tomu, že bol Marek vetroplach, hlúpy nebol. Práve naopak. Vždy ma dokázal svojimi múdrosťami zaskočiť.

„ Čo sa deje mi vysvetlíš neskôr. Teraz poď, ideme za Peťkou. Ešte že si vyšla von. Celý deň na teba čakám lebo som jej sľúbil, že ťa privediem. „ – povedal a už ma ťahal za sebou.

„ Kam ma to vlečieš? Okamžite ma pusti! !“ – skríkla som na neho ako zmyslov zbavená.

Chcela som si ruku vytrhnúť z tej jeho ale nešlo to. Mal silu ako kôň.

„ Ty si naozaj blázon. Čo vrieskaš? Hádam si nemyslíš, že ti chcem ublížiť? Povedal som, že ťa chce vidieť Peťka a ja som jej sľúbil, že ťa došikujem. „

„ Ale kam? Kam ma to chceš za ňou došikovať? Je predsa na uzavretom. „ – odporovala som mu.

„ Predsa k oknu. K tomu oknu, pod ktorým ste sedávali v kreslách. Poď rýchlo lebo za chvíľu bude večera. “

Srdce sa mi rozbúchalo ako zvon. Bože ako veľmi som ju túžila uvidieť  Aspoň na chvíľočku. Presvedčiť sa, že je v poriadku. To mladé

žieňatko mi neuveriteľne prirástlo k srdcu. Zrýchlila som krok. Už ma Marek nemusel ťahať za sebou.

“ Peťka, si tu? Haló, došikoval som ti mamču Janču, tak ako som sľúbil. “ – vykrikoval pri okne.

Bolo to pivničné okienko vo výške našich lýtok, takže sme si museli k nemu čupnúť. Odrazu sa za mrežou objavila Peťkina hlava s úsmevom od ucha k uchu.

“ Mamča Janča, mamča Janča, konečne ťa vidím. Ako sa máš? Ako sa ti páči na otvorenom? “ – vykrikovala radostne.

“ Ujde to, zlatko. Zvykám si ale….chýbate mi. Tu hore nie je taká sranda ako s vami. Ty sa pochváľ. Čo máš nové? Ako to tam zvládate? “ – odpovedala som jej.

“ Hihi, “ – zasmiala sa – “ Všetko po starom. Veď si len ráno odišla a pýtaš sa ako by si tu nebola mesiac. Volá na mňa sestrička, musím bežať lebo bude zle. Zajtra ma tu nehľadaj. Mám ďalšie elektrošoky, takže ma zase zatvoria do klietky. Vlastne do bránky. Erika bude hrať so mnou futbal. To bude zase sranda. Už musím. Budem sa za tebou ponáhľať na otvorené. Drž mi tam miesto. Pa mamča. “ – vychrlila Peťka zo seba, zasmiala sa a jej tvár zmizla v útrobách uzavretého oddelenia.

“ No a teraz mi pekne povieš, čo sa deje. “ – ozvalo sa mi spoza chrbta.

“ Prečo by som mala? “ – odvrkla som Marekovi.

“ Lebo som tvoj záchranca. Zachránil som ťa, keď si skolabovala na uzavretom, aj dnes ráno, keď ťa sklátilo v parku a ešte som ti aj doprial stretko s tvojou Peťkou. Zaslúžim si trochu dôvery. “ – nedal sa odbiť.

“ Možno áno, lenže ja nemám ani najmenšiu chuť rozoberať svoje vnútro. S nikým! Ani so svojim záchrancom. Sorry. Už bude večera, poďme naspäť. “ – zavelila som.

Zazrel na mňa ale neprotestoval. Kráčali sme mlčky vedľa seba. Pri vchode sme natrafili na Helu s tetou Vierkou.

“ Aha, vraj potrebuje pokoj a ona sa tu špacíruje s našim Kassanovom. Ty si teda pekný kvietok, len čo je pravda. “ – vykríkla Hela nahnevane.

Dosť ma to zarazilo. Ani vo sne by ma nenapadlo mať niečo s týmto človekom, respektíve s niekým. Mala som úplne iné starosti. Okrem toho, všetko to boli pre mňa cudzí ľudia, čo ako dobre sa ku mne správali.

“ Je veľmi ľahké niekoho zaškatuľkovať či odsúdiť, však? Teraz ti je už lepšie? Ak nie, pokojne si ešte kopni. Vydržím dosť. “ – odvrkla som a vbehla som do budovy.

Počula som ako Marek čosi vykrikuje, zrejme na Helinu adresu, ale nezastavila som sa, aby som načúvala. Poznala som ju len pár hodín, no už som jej mala plné zuby. Do všetkého rýpala, všetko chcela vedieť, všetko musela komentovať….a to ma nesmierne iritovalo. Nevedela som si naše spolunažívanie predstaviť. Rozmýšľala som, že sa dám preradiť na inú izbu, lenže…. Ktovie na koho by som zase natrafila. Možno by to bolo ešte oveľa horšie.

Pri večeri sme zaryto mlčali. Ticho prerušila, až keď sme dojedli, teta Vierka :

„ O siedmej budú rozdávať telefóny, Janka, tak si nezabudni ísť pre ten svoj. „

„ Telefóny? To akože naozaj? „ – začudovala som sa.

„ Sestrička ti to nehovorila? Vždy v stredu a v sobotu dostávame na hodinu svoje telefóny, aby sme mohli zavolať svojim blízkym. „ – odpovedala mi Vierka.

„ Možno aj hovorila, ale dnes som dosť mimo. „ – odvetila som.

Informácia o mobiloch ma vyhodila z normálu. Mala som možnosť zavolať mojim milovaným deťom. Čo im však povedať? Že som poriadny blázon a v blázinci pravdepodobne ostanem ešte dlho? Opäť nastal v mojej hlave zmätok. Volať či nevolať? Najradšej by som nevolala, s nikým. Ako vysvetliť kde a prečo som sa ocitla? Na to som nebola pripravená. A možno sa ma to nikto nebude pýtať. Možno chápu, že teraz na to nie je vhodný čas, ešte nie. A možno by ma radi aspoň počuli, minimálne moje deti. Volať či nevolať? Milión podobných otázok mi vírilo v hlave ako v centrifúge. Nakoniec však materinský pud vyhral. O siedmej som si vyzdvihla u sestričky mobil, zaliezla som do tichého kútika v jedálni a vytočila som synove číslo. Bol prekvapený, že môžem volať. Náš rozhovor bol krátky a kostrbatý. Obaja sme mali v sebe hlboké pocity viny. On sa cítil vinný za môj psychický stav a ja za to, čo som svojim deťom spôsobila mojim psychickým zlyhaním. Napriek všetkému som bola rada, že ho počujem. Z jeho hlasu som vycítila bolesť aj radosť zároveň. Bolesť z toho, kde som sa ocitla a radosť z toho, že ma môže aspoň počuť. Hneď ako sme sa v telefóne rozlúčili, zavolala som dcére. Tento rozhovor sa niesol v trochu inom duchu. Porozprávala mi novinky zo školy, z internátu, z domu. V jej hlase neboli výčitky ani pocity viny. Štebotala ako škovránok. Len čo som dotelefonovala, začula som z chodby hrozný krik. Znel priam neľudsky. Môj inštinkt ma vymrštil zo stoličky. V sekunde som bola na chodbe. Na zemi ležal aký si muž. Bol malej, útlej postavy so šedinami na hlave. Hádzal sa zo strany na stranu, v ruke držal mobil, do ktorého vrieskal ako ranené zviera :

„ Prestaň! Hovorím ti, prestaň! To nie je pravda! Klameš! Ty suka jedna, chceš ma zabiť!….“

Odrazu do chodby vbehol Marek ešte s jedným chlapom, muža na zemi spacifikovali, aby mu sestrička mohla pichnúť upokojujúcu injekciu. Bola som ako zaseknutá, neschopná pohybu ani slova. Na uzavretom oddelení som síce videla aj horšie veci, lenže tu som to nečakala. Myslela som si, že tu sa niečo také stať nemôže. Až neskôr, na izbe, som si uvedomila, že ja som v podstate poobede skolabovala podobne. Predsa len sme boli všetci chorí a teda sa dalo od nás očakávať čokoľvek. Len čo sa chlapík upokojil, Marek ho vzal na ruky a odniesol do jeho izby. Keď sa vracal na späť, ešte stále som stála na tom istom mieste, neschopná pohybu. Bola som ako zhypnotizovaná.

„ Hej, mamča, preber sa! No tak! „ – skríkol a zatriasol mnou.

Až vtedy som precitla. Schopná slova som však nebola. Marek nazrel do sesterskej izby :

„ Idem ešte na fajčiar na jednu cigu tuto s mamčou. Je trochu mimo z toho, čo sa stalo. Vysvetlím jej situáciu a zmiznem. „ – zavolal na sestričku.

„ Máš päť minút, inak bude zle. „ – ozvalo sa zo sesterskej izby.

„ Nestoj tu ako prikovaná. Počula si, mám päť minút. „ – povedal smerom ku mne a už ma ťahal za sebou.

Fajčiar bol na počudovanie prázdny.

„ Kto to bol? „ – zmohla som sa konečne na slovo.

„ Peťo. Chudák chlap. Má doma dvesto kilovú ženu, ktorá ho terorizuje. Keďže s jej váhou sa nedokáže sama ani , s prepáčením, vyšťať, urobila si z neho sluhu. Čudujem sa, že mu dali telefón. Vždy to takto skončí. Ona mu vynadá do slabochov, debilov, impotentov a on sa zloží. Dlho mal telefonáty zakázané, tak neviem, či dnes len testovali úspešnosť liečby alebo čo. „

„ Smutné. Na čo jej teda volá, keď je taká….hrozná? Nechápem. „

„ Na čo, na čo? Je na nej závislý, psychicky. Má niečo ako syndróm týranej ženy. Nevie sa od nej oslobodiť. Má ho tak zmanipulovaného, že jej strpí všetko. No a keď už to jeho psychika nezvláda, rupne mu v hlave, dostane amok a už ho vezú do blázinca. „ – odpovedal mi Marek.

„ Ach bože, človek by neveril, čo všetko je na tomto svete možné. V blázinci by mala byť zatvorená jeho žena a nie on. Veď je to psychopatka. „ – rozčúlila som sa.

V tom vbehla na fajčiar sestrička.

„ Marek, tvojich päť minút uplynulo, takže padaj na svoje oddelenie. „ – skríkla na Mareka a tak ako prišla aj odišla.