nadnoduse

V toto nedeľné ráno som vstala, ako sa povie, hore zadkom. Po noci, plnej ťažkých, živých snov, som sa prebúdzala, tak ako už veľakrát, bez kúska energie na čokoľvek. Dokonca ani moja ranná, rituálna kávička mi nešla na chuť. Najradšej by som nebola. Nie, nechcela som umrieť. Smrť nič nerieši, práve naopak, všetko komplikuje. Chcela som len proste nebyť. Môj mamičkovský syndróm bol však omnoho silnejší než ja a donútil ma vyliezť z postele. Veď čo by moja rodinka úžasných jedla na obed? Urobila som si kávu, aby som bola schopná aspoň minimálnej námahy. V tento deň chutila horko. Príliš horko na to, aby som z nej mala ten úžasný pocit relaxu, ktorý milujem. Zhltla som ju na jeden dúšok. Pomaly ale isto sa mi podarilo doviesť obed do úspešného konca. Čo ďalej? Mala som na tento deň toľko plánov, no odrazu boli absolútne nepodstatné, ba čo viac, boli ako guľa na nohe. Chcela som si vyupratovať celý dom, dať do poriadku záhradu, užiť si vychádzku so psom…. Jediné, čo som dokázala bolo, zvaliť sa na gauč a bezmyšlienkovite čumieť do plafónu. Ani len zaspať som nedokázala.

„ Nedá sa na teba pozerať. Šmykaj aspoň s Evankom von. Sľúbila si mu vychádzku. My s Petríkom zatiaľ poupratujeme. „ – s úsmevom na tvári skríkla moja dcéra a Petrík, môj synovec, súhlasne prikyvoval.

„ Nechce sa mi. Choďte vy. Poupratujem zajtra. „ – odpovedala som rezignovane.

„ Mne sa tiež nechce upratovať a upracem. Tak šup šup mamina. Evanko čaká. „

On naozaj čakal. Myslím, že rozumie ľudskej reči lepšie, ako mnohí ľudia. Vrtel chvostíkom, skákal po mne a pri tom vydával prapodivné, prosebné zvuky. Už som nemohla cúvnuť. Určite by ma nenechal len tak bezmyšlienkovite ležať. Myslím, že ľudia ako ja, ktorých nálady bývajú extrémne vyhrotené, by mali mať doma psa. Keď už nikto iný, tak aspoň on ma dokáže donútiť k aktivite.

Keďže som nemala na výber, vstala som a šla. Náš nádherný, mačkoidný staford miluje vodu, preto som namierila k Slatine, riečke, ktorá preteká krajom nášho mesta. Keby niekto v tej chvíli pozoroval moju chôdzu, určite by mi volal záchranku. Bez chuti a kúska života v tele som sa, z nohy na nohu, tmolila za psom. Keď sme došli na naše staré, známe miesto, Evanko okamžite, s úsmevom od ucha k uchu, skočil do vody. Vošla som za ním. Hádzala som mu papeky a on ich s radosťou chytal a nosil späť.

Vtedy som si spomenula na moje detstvo. Cez letné prázdniny sme, spolu s mojou partičkou, podnikali rôzne výpravy. Samozrejme, najradšej tie po potoku. Pamätám si ako sme sa raz rozhodli nájsť prameň potoka, ktorý tečie z Poľany cez naše mestečko. Vybrali sme sa teda hore prúdom, isteže po vode. Cestou sme, ako správni prírodovedci, zbierali rôzne kamienky a rastlinky na zdokumentovanie našej výpravy. Až na Poľanu, sme, samozrejme, nedošli. Nie kvôli diaľke. Na amfiteátri nás zastavila umelo vytvorená hrádza. Voda v nej bola viac než ideálna na šantenie. Vybláznili sme sa do sýtosti a na celú misiu sme zabudli.

Napriek ťaživému ránu som sa musela pri tejto spomienke pousmiať. V tom som dostala nápad. Urobíme si s Evankom presne takúto výskumnícku misiu. Prejdeme po vode dolu prúdom, až kým tej vody nebudeme mať plné zuby. A tak sme spolu vyrazili. Voda bola miestami po členky, inde mi takmer obmývala zadok. Náš staford je skvelý plavec, takže žiadny problém. Hlbšiu vodu preplával, v tej menšej behal a skákal od radosti. Odrazu bol však úsek s hlbšou vodou akýsi pridlhý. Dokonca ani pri brehu sa pes nedokázal postaviť. Spanikáril. Hlava sa mu začala ponárať pod vodu a labkami habarkoval okolo seba. Topil sa. Rozbehla som sa mu na pomoc. Utekať vo vode tesne pod zadok však nie je vôbec jednoduché. Hľadiac len na topiaceho sa kamaráta som si nevšimla veľkú skalu predo mnou. Zakopla som a už som letela tvárou rovno do vody. Čas na stres som ale nemala. Veď som musela zachrániť svojho psa. Vyhodila som sa z vody ako ryba za muchou. O chvíľu som už Evanka prenášala na plytčinu. Tu však ešte sranda neskončila. Až vtedy som zistila, že moje šlapôčky unáša prúd vody. V snahe zachrániť ich som sa ešte dvakrát vykúpala od hlavy až po päty. V ľahkých, letných šatôčkach som musela vyzerať ako vodníkova žena. Keď som svoju obuv konečne ulovila, začala som sa nahlas smiať. Predstava ako budú na mňa ľudia na ulici čumieť odohnala z mojej mysle všetky chmáry.

Kúpania sme už mali akurát tak dosť, nuž sme sa rozhodli vyhrabať sa z riečky na súš. Okolie pri brehu bolo všade dookola pomerne strmé, navyše zarastené pŕhľavou. Keďže ani o hodný kusisko ďalej to nebolo iné, predrali sme sa aj strminou a pŕhľavou. Ešte teraz ma z nej štípu stehná. Len čo sme sa dostali do civilizácie, spustila sa prietrž mračien. Paráda. Aspoň som v tých premočených šatách nevyzerala ako čistý blázon. Hoci, ľudia poskrývaný kde sa dalo, pozerali na nás dosť čudne, keďže z neba padala storočná voda. Nám s Evankom to bolo ale srdečne jedno. Užívali sme si to. Milujem letné lejaky, keď si nestíham stierať dažďovú vodu z očí.

A čierny deň bol ako zázrakom preč. Po príchode domov mi deti priniesli na dvor osušku, môj milovaný, teplučký župan a nádherne rozvoniavajúcu kávu. Áno, presne teraz mala tú správnu príchuť pohody a relaxu, ktorú tak zbožňujem. Odrazu mal deň celkom inú vôňu. Akurát, že tento ultrabio wellnes neprežil môj mobil. Nevadí. Na telefonovanie som vyhrabala staručký mini mobilček, ktorý už má svoje dobré roky dávno za sebou a viac nepotrebujem.