nadnoduse

Videla som ju už v mnohých podobách. Navštívila ma toľkokrát, až mám pocit, že patrí do rodiny. A predsa, predsa by som ju identifikovať nedokázala.
Má toľko tvárí, masiek a podôb, že ma zakaždým dokáže zaskočiť.
Prvýkrát som sa s ňou stretla, keď som mala 10 rokov. Vlastne nie. Bolo to oveľa, oveľa skôr. Mala som necelý rôčik. Bola som primalá, takže si ju nepamätám, ale mama mi často vravievala, ako mi vtedy tá dáma uprene hľadela do očí. Vraj som veľmi plakala a nikto ma nevedel utíšiť. Tá zvláštna pani už mala môjho kriku akurát tak dosť, nuž povedala, že ak neprestanem plakať, vezme ma so sebou. Ako zázrakom som viac nevyronila ani slzu. Údajne som bola od toho stretnutia najlepšie dieťa pod slnkom. Paradoxne som od tej chvíle neplakala celé roky. Dokonca som sa ani v dospelosti nedokázala vyplakať, tak úprimne a z celého srdca, aj napriek tomu, že som na to neraz mala viac než pádne dôvody. Vždy, keď mama dokončila tento príbeh, zaleskli sa jej v očiach slzy, povzdychla si a zvláštne sa pousmiala. Ako dieťa som tomu absolútne nerozumela. Až oveľa neskôr, keď som na svet priviedla vlastné deti, pochopila som, čo sa v nej pri tejto príhode odohrávalo.
Keď som mala asi tri roky, opäť prišla na návštevu a opäť si na ňu nespomínam. Dokonca o jej návšteve ani moji rodičia nehovorili. Viem len, že bola u nás, niečo si vzala a rýchlo odišla. Pamätám si ale jednu vetu:
„ Tak zase prišla neohlásene a vzala si to, čo jej ešte nepatrilo. „ – povedala babka mojej mame, keď sme k nej prišli.
Celé roky mi tá veta čudne zvonila v ušiach. Ničomu som nerozumela a je zvláštne, že mi tak utkvela v pamäti. Vlastne, najprv som na ňu zabudla. Bola som maličké dievčatko, ale niekde v mojom podvedomí tá veta ostala zakliesnená. Vynorila sa však, keď som mala desať rokov.
Vtedy nás navštívila znova. Nie, nestretla som ju osobne, ale jej návšteva bola viac než zjavná. Pamätám si to ako dnes. Opäť sme boli u babky. Všade bolo veľa, pre mňa cudzích, ľudí. Tlačili sa v zadnej izbe domu. Nám deťom tam zakázali ísť. Vraj, aby sme nemali zlé sny. Nechápala som prečo, ale radšej som tam nešla.
„ Ach jaj, a už zase prišla a vzala si, čo chcela. „ – začula som kohosi hlasno zastenať na dvore.
V tej chvíli som vedela, že som podobnú vetu niekde počula. Vynorila sa mi v spomienke v jej plnom, pôvodnom znení. Keď sa po dlhých hodinách dom vyprázdnil, nedalo mi to. Vystriehla som chvíľku, kým bola moja babka sama a na rovinu som sa jej opýtala:
„ Babi, odkiaľ poznám túto vetu – Tak zase prišla neohlásene a vzala si to, čo jej ešte nepatrilo, – ? „
Po chvíli rozmýšľania skríkla:
„ To si nemôžeš pamätať. Určite nie. Choď sa hrať. Keď budeš staršia, vysvetlím ti to. „
Ako odpoveď mi to, samozrejme, nestačilo. Práve naopak, tá veta sa do mňa zahryzla ako červík do jablka. Často sa mi o dáme v čiernom snívalo, hoci som ju nevidela. V mojich predstavách to bola postaršia dáma oblečená decentne, celá v čiernom, s klobúkom na hlave a závojom cez oči. V tvári mala studený, takmer kamenný výraz. Naháňala mi strach a vzbudzovala vo mne silný rešpekt. Vždy prišla, premerala si ma prísnym pohľadom od hlavy až k pätám, niečo si bez opýtania vzala a odišla. Nikdy som nevidela, čo si to vlastne so sebou zobrala. Napriek tomu som cítila, že mi zakaždým vzala to najvzácnejšie, čo som kedy mala. Z týchto snov som sa prebúdzala vystrašená, spotená, s očami opuchnutými od plaču. Nemala som ju rada, tú dámu v čiernom s desivým pohľadom. Bála som sa jej.
Od poslednej príhody u babky prešli štyri roky, kým sa znova objavila. Tento krát neprišla do našej rodiny, ani za mnou osobne a predsa sa ma jej návšteva bytostne dotkla. Narobila obrovské škody. Ten výbuch otriasol celým našim mestečkom. V tom čase som bývala doma málo. Študovala som ďaleko od domova. Správa o jej návšteve ma zasiahla ako blesk z jasného neba. Bolo to prvýkrát, čo sa ma jej neobmedzená moc dotkla ťažkou, chladnokrvnou rukou. Nevidela som ju, ale veľmi dlho som sa strhávala zo sna na jej škodoradostný smiech. Už to nebola tá postaršia dáma v čiernom, s prísnym pohľadom a kamenným výrazom v tvári. Odrazu to bola obluda bez tváre, s krvavými, vypleštenými očami, vycerenými zubami a zakrvavenými rukami. Môj strach z nej by v tej dobe neprekonalo veru nič. Nedokázala som sa zmieriť s tým, čo mi vzala. Bolo to presne ako v tej vete. Vzala si, čo jej ešte nepatrilo . Tiež sa vtedy naplnili moje nočné mory. Vzala mi čosi veľmi vzácne, bez čoho som si život nedokázala predstaviť. To som ešte netušila, že mi môže vziať aj oveľa, oveľa viac.
Ešte som sa ani nestihla spamätať z jej zásahu do môjho života, prihodilo sa niečo, čo ma prinútilo zavolať ju. Napriek všetkému, čo mi urobila a vzala. Mala som 15 rokov a sny zhorené do tla. Mala som pocit, že život už nemôže bolieť viac. Ako veľmi som sa mýlila. Až oveľa neskôr som pochopila, že ľudské trápenie je bezodné. Vždy môže byť aj horšie a vždy sa nájde aj oveľa väčšia bolesť ako tá, ktorou práve prechádzame.
Zavolala som ju a ona prišla. Zvláštne bolo, že vôbec nevyzerala hrôzostrašne ani chladnokrvne či dominantne. Práve naopak. Bola milá, nežná, chápavá. Dávno som sa necítila tak dobre, ako práve vtedy a práve s ňou. Keď mi podala ruku, že ma vezme pod svoje ochranné krídla, pribehla moja mama, vytrhla ma z jej objatia a poslala ju do horúcich pekiel. Hnevala som sa. Tak veľmi som sa hnevala na vlastnú mamu, že ma nenechala odísť. Dáma v čiernom odišla. Nechala ma napospas osudu a ja som si želala len jedno, aby sa po mňa vrátila. Ona ma už ale nepočúvala, alebo nechcela počuť. Neviem, no odvtedy sa mi často snívalo, ako prišla za mnou, nežne ma objala a odviedla ma na miesto, kde kvitli nádherné kvety a vládol priam nadpozemský pokoj. Dokonca mi vrátila všetko, čo mi kedy vzala. Z týchto snov som sa nechcela prebúdzať. Boli mojim súkromným rajom, bublinkou, ktorú mi nik nemohol vziať. Život je ale o inom. Nedá sa celý presnívať v tvrdom spánku. Nuž, musela som každé ráno vstať a žiť. A moja dáma v čiernom? Prišla. Nie však vtedy, keď som ju o to úpenlivo prosila. Ani tvár už nemala takú láskavú, chápavú, nežnú. Jej črty opäť stvrdli na kameň a v očiach sa jej zračil výsmech. Akoby mi chcela povedať :
„ Tu vládnem ja. Len a len ja rozhodujem o tom, kedy a ku komu prídem a len ja sama si vyberiem, čo si vezmem so sebou. „
Čítala som jej to z tváre a raz a navždy som pochopila, že dáme v čiernom sa rozkázať nedá. Zbytočné sú prosby či hrozby. Urobí len to, čo sama uzná za vhodné. Aj vtedy, neprišla za mnou, lebo som ju volala. Prišla, lebo to tak chcela ona.
Mala som niečo vyše 16 rokov, keď mi túto pravdu chrstla do tváre. Bez slov, bez toho, aby som ju čo i len zazrela, mi ukázala svoju pravú tvár. Opäť mi vzala niečo, čo mi síce nepatrilo, ale bolo to to jediné, prečo som ešte dokázala žiť. A ja? Znenávidela som ju. Tak veľmi ako sa len dá. Ani som netušila, že som takej nenávisti schopná. Bolesť, tá vnútorná, ktorá nám nedovolí dýchať, dokáže človeka zmeniť na nepoznanie. Nenávidela som dámu v čiernom a dokonca aj všetko živé okolo mňa. Bola som ako ranené, divé zviera. Útočila som absolútne na všetko, čo sa pohlo. No musela som žiť ďalej. Už som ju nemohla a ani nechcela prosiť, aby ma vzala pod svoju ochranu. Sklamala ma, zradila, vrazila mi nôž do chrbta. Aspoň tak som to vtedy cítila. Dnes viem, že v tom nebolo nič osobné. Ona nevie nenávidieť ani milovať. Ona proste iba je. Neviem, akým zázrakom, ale po tejto udalosti mi dala pokoj na veľmi dlhý čas. Buď o mňa stratila záujem, alebo mala plné ruky práce s niekým iným. Len občas sa nenápadne mihla v mojej blízkosti, aby som nezabudla, že je stále tu.
Vrátila sa, keď som mala necelých 30 rokov. Na ten deň nikdy nezabudnem. Boli Vianoce, čas pokoja a mieru. Zjavila sa na druhý sviatok vianočný. Stretli sme sa tvárou v tvár. Zvláštne bolo, že sa mi nevysmievala ani sa nevyvyšovala. V očiach sa jej zračil smútok a vyžaroval z nej pokoj. Mlčala, ale z jej pohľadu som vyčítala nemé ospravedlnenie. Akoby hovorila:
„ Prepáč. Naozaj ma to mrzí, ale takto to bude najlepšie. Sama to dobre vieš. „
Mala pravdu. Nemohla som sa na ňu hnevať, hoci to, čo mi vzala tentokrát, ma položilo na lopatky. Ešte aj dnes, po 15 rokoch, nie som s touto stratou celkom vyrovnaná. Dámu v čiernom som však neriešila. Nebol dôvod. Urobila iba to, čo bolo v danej situácii nevyhnutné.
Od tej chvíle sa začala v mojej blízkosti zjavovať akosi častejšie. Niekedy mi len z diaľky zamávala, inokedy prešla popri mne, štuchla do mňa a šla ďalej.
Asi o 4 roky neskôr, znenazdajky, ako blesk z jasného neba, vkročila do nášho domu. Ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj odišla. Nepristavila sa ani na chvíľočku. Vôbec by som nevedela, že bola u nás, keby…..keby si, tak ako vždy, neodniesla so sebou suvenír. Opäť mi vzala niečo, na čom mi veľmi záležalo. Ba čo viac, vzala mojim deťom kus života. Ich svet sa v jedinej sekunde zrútil ako domček z karát. Zásah bleskom by asi zvládli ľahšie. A ja? Hnevala som sa na ňu. Nebola to nenávisť ako kedysi, len zlosť, prečo zase ja, prečo znovu moja rodina a prečo moje deti, do čerta? Už som jej absolútne nerozumela. Toľko tvárí a podôb mi stihla ukázať, až som sa desila toho, čo dokáže. A veru som sa nemýlila. Najstrašnejšiu zo svojich premien si pre mňa ešte len chystala. Život išiel ďalej a tak sme sa, síce doráňaní ale živí, prebíjali každodennými starosťami aj radosťami. Na chvíľu mi dáma v čiernom dala pokoj.
Prešlo pár rokov a zrazu prišla za mnou s prosíkom. Núkala mi hory aj doly, len aby som s ňou odišla. Najprv som sa bránila zubami nechtami. Jej rozhodnutie je však nado všetko. Rozhodla sa, že ma dostane a takmer sa jej to podarilo. Dokonca som s ňou nakoniec chcela odísť dobrovoľne a s radosťou. Ešte horšie je, že som ju už doslova prosila, aby sme spolu odišli. Pamätám sa, ako ma držala v náručí, hladila mi vlasy a do ucha mi šepkala:
„ Už bude dobre, dievčatko. Všetko bude v poriadku. „
Vtedy som zdvihla hlavu a pozrela jej do tváre. V očiach mala pohľad šialenca a na tvári výsmech. Pochopila som. Neprišla mi pomôcť, neprišla ma zachrániť. Prišla sa mi vysmiať do očí tak, ako to vie len ona. Odstrčila som ju od seba a utekala preč, čo mi sily stačili. Bol to príšerný zážitok. Nepriala by som ho ani najväčšiemu nepriateľovi. Do smrti, a možno ani po nej, nezabudnem na tie šialené, krvou podliate oči. Mátali ma zo sna, noc čo noc, pár rokov. To som ale stále netušila, že raz spáli moju dušu na popol a zo srdca vyžmýka aj poslednú kvapku života.
Bolo to pred tri a pol rokom. Myslím, že mi posielala znamenia, čo má za lubom, lenže ja som ich nedokázala zachytiť. Žiadna matka by to nedokázala. Hoci som cítila, ako nám dýcha na krk, dotýka sa nás ľadovými rukami, nemohla som, nedalo sa uveriť, žeby toho bola naozaj schopná. Áno viem, nie raz ma presvedčila o svoje sile aj chladnokrvnosti, ale toto som si nemohla pripustiť. Ak by som jej vtedy uverila, zošalela by som skôr, akoby svoje dielo dokonala a aj tak by som jej rozhodnutie nedokázala zvrátiť. A tak som strácala rozum postupne, pekne pomaly. Deň za dňom som bola šialenejšia od strachu z toho, čo príde. Cítila som koniec a predsa som nedokázala urobiť absolútne nič. Lepšie povedané, nech som robila čokoľvek, bolo to sakramentsky málo. Tá bezmocnosť drvila moju vieru na drobné čiastočky prachu, ktoré odfúkol prvý vánok. Cítila som sa ako vo zvieracej kazajke s ťažkými reťazami na nohách. Jediné, čo som mohla, bolo kričať. A ja som kričala. Revala som z celej sily ako ranený zver, lenže nikto ma nemohol počuť. Ten hrozný vreskot prerážal do môjho vnútra a v ozvenách ničil aj to málo, čo vo mne ešte bolo. A potom, odrazu, ostalo zvláštne ticho. Zlo veštiaci pokoj ako pred hroznou búrkou, Uragánom, Tsunami. Na chvíľu som stratila ostražitosť. Mala som dojem, že sa dáma v čiernom unavila a už nás nechá konečne na pokoji.
Bože, ako veľmi som sa mýlila. Dnes viem, že ona oddych nepotrebuje. Ona, v podstate, nepotrebuje vôbec nič. Robí si zásadne, čo chce, ako chce a kedy chce. Na nás jej absolútne nezáleží. Niekedy robí to, čo je správne, inokedy sa nám vysmieva do očí, hrá sa s nami ako mačka s mačencami, líška sa a ľstivo vtiera, vypočuje naše tiché prosby, alebo zaútočí nemilosrdne a chladnokrvne ako krvilačná šelma. Má tisíce tvárí a podôb. Zakaždým je iná a predsa je to stále ona, dáma v čiernom odetá.
Bolo 15. Decembra, krásny, predvianočný čas. V ten deň si vzala aj moju dušu. Nie, neodišla som s ňou. Nechcela ma. Dodnes ma nechce, len aby sa mi mohla škodoradostne vysmievať do očí. Kiežby si radšej vzala mňa, lenže to nebol jej plán. To by bolo veľmi jednoduché. V tú noc zabila dve muchy jednou ranou. Vzala si môjho milovaného syna a moju dušu so srdcom ako bonus k tomu. Aby bola hra poriadne akčná, zbedačené zvyšky môjho ja nechala váľať sa v prachu bolesti a vlastných vín. Vzala mi tak neskutočne veľa, že ju už nedokážem ani nenávidieť, mať z nej strach, či zúriť a hnevať sa. Už mi je celkom ukradnutá, hoci viem, že ešte stále mi má čo vziať, že môže zasiahnuť znova, rovnako kruto, ba aj horšie. Vždy bude môcť, kým mi bude mať, čo vziať. A nie, nie je mi to jedno, len…..len už ju nevládzem a ani nechcem riešiť. Paradoxne, to som sa dozvedela až o tri mesiace, hoci intuitívne som to vedela hneď, môj syn ju sám požiadal, aby ho zbavila trápenia a vzala si ho pod svoje ochranné krídla.
Jediné, čo som mohla urobiť ja, bolo prijať jej existenciu medzi nami. Ona tu bude aj vtedy, keď mi tu už nebudeme. Má tisíce tvárí a podôb. Príde, kedy sama uzná za vhodné a my s tým neurobíme absolútne nič. Je tu od prvej chvíle, ako vznikol život na Zemi a posledná odtiaľto odíde. A nám neostáva nič iné, iba sa stým zmieriť.
Netuším, ako často navštevuje dáma v čiernom odetá vás, možno častejšie ako mňa, ale niekedy mám pocit, že v mojej blízkosti sa jej veľmi páči. Vždy znova a znova nemilosrdne zasiahne do môjho života. Neviem, či si niečo dokazuje, alebo chce za každú cenu niečo dokázať mne. A možno len túži po tom, aby som konečne pochopila Prečo. Jediná otázka, na ktorú nedokážem nájsť odpoveď. Ak vôbec nejaká odpoveď existuje. Nie všetko sa dá vysvetliť na našej ľudskej úrovni.