Už viem, čo ma držalo nad vodou, keď som sa topila v bolesti, vo zvratkoch vlastnej duše, ktoré sa nedali stráviť, pretože boli priťažkým sústom pre tak malého človeka, akým som bola, a viem, že sa mi nebudeš smiať, keď poviem, že to bola viera, hoci som Ťa odmietala prijať, uznať, že vôbec si a urputne som sa bila do pŕs, že si len obyčajný výmysel, prelud, […]

Dnes mi je už až na smiech, akí sme my ľudia naivní, keď si myslíme, že nám odpovede pošuškáš do uška, tak ako si milenci šepocú vrúcne vyznania, a keď Ťa viníme za všetko to nešťastie, za ktoré nemôže nikto iný ako Človek a jeho chtíč po moci, sláve, mamone, keď kolenačky prosíme, aby si za nás vyriešil všetko to, čo sme napáchali my sami. […]

Viem, už dlhšie som sa Ti neozvala, no viem, že vieš, že aj keď mlčím, aj keď sa tvárim, že tu nie si, si v každej pomlčke medzi slovami, v každej myšlienke, ktorá mi uniká pomedzi prsty, si súčasťou toho ticha, ktoré sa vo mne občas rozlieva, aby som opäť našla seba, Teba a všetko to, v čo sa veriť oplatí. Vieš, že viem, že aj v tom mojom tichu sme stále ja a Ty, […]

Bol podvečer, deň pred štedrým dňom. Celé námestie žiarilo farbami, vzduchom sa niesla omamná vôňa vianočného punču, a od každého stánku sa ozývala nadšená vrava a veselý smiech. Na jednej z opustených, studených lavičiek sedel postarší pán. Hlavu mal sklonenú k zemi, akoby niečo hľadal. Nikto si ho nevšímal, a on bol rád, že má od všetkých pokoj. “ […]