nadnoduse

Viem, už dlhšie som sa Ti neozvala,
no viem, že vieš,
že aj keď mlčím,
aj keď sa tvárim, že tu nie si,
si v každej pomlčke medzi slovami,
v každej myšlienke,
ktorá mi uniká pomedzi prsty,
si súčasťou toho ticha,
ktoré sa vo mne občas rozlieva,
aby som opäť našla seba,
Teba
a všetko to, v čo sa veriť oplatí.
Vieš, že viem,
že aj v tom mojom tichu sme stále
ja a Ty,
tak úchvatne nebom zopätý,
preto sa už nepýtam,
či ma počúvaš
a či ma vídaš aspoň občas
v zástupe duší tvojho košiara.
Už sa nemusím pýtať,
kde si,
s kým si,
čo robíš
a kedy sa ku mne opäť vrátiš,
pretože vieš, že už viem,
že si nikdy neodišiel,
že si neustále so mnou,
vedľa mňa,
vo mne,
že si ja
a ja
som Ty,
že sme jeden celok,
ktorý nemožno
rozdeliť,
roztrhať,
rozbiť
dokonca ani vtedy,
keď strácam vieru a pochybnosti rozleptávajú desatoro.
Sme jeden celok,
ja
a
Ty
a nekonečno,
v ktorom sa občas strácame,
z ktorého sa občas snažíme uniknúť
a potom,
potom v ňom opäť spolu splývame,
tak ako zem splýva s oblohou.