Založ si blog

Rešpekt sa päsťami vytĺcť nedá

Koľko ľudí, toľko chutí, hovorí sa, a je to vskutku pravda pravdúca. Určite nie je nič svetoborné, keď napíšem, že každý z nás je úplne iný. Áno, nejaké tie spoločné črty samozrejme máme, no aj tak sme originály. Podľa toho vyzerajú aj naše sny a túžby. Niekto túži po sláve, iný po neobmedzenej moci, bezodnom bohatstve, či po nekonečnej láske… Jednu túžbu však máme všetci rovnakú. Teda, myslím, že minimálne väčšina z nás. Podvedome túžime po rešpekte. Akosi automaticky očakávame, že nás budú ostatní rešpektovať. Ak to tak nie je, podliehame hnevu, sebaľútosti, či depresiám a náš vnútorný svet sa postupne mení z raja na peklo.
Pamätám si na časy, keď som ako začínajúca autorka začala svoje básne pridávať do rôznych literárnych skupín. Možno tie moje amatérske veršíky mali niečo do seba, no haldy školáckych chýb, ako gramatické rýmy, inverzie, archaizmy, boheizmy, hieroizmy, čechizmy, či nedodržiavanie rytmu vždy prevalcovali podstatu mojej tvorby. Samozrejme, reakcie ľudí, ktorí ovládajú pravidlá viazaného verša, nikdy nenechali na seba dlho čakať. Verte mi, väčšinou to nebolo príjemné čítanie. O to viac, že prijatie kritiky u mňa vždy podliehalo mojej psychiatrickej diagnóze. Manickodepresívna porucha si dokáže s človekom robiť skutočne čo sa jej zachce. Našťastie som už z tejto fázy vlastného, chorého ja vonku. Nevhodná kombinácia psychiatrických liekov po synovej smrti mi v hlave spôsobila prevrat, a tak som nemala inú možnosť, ako zbaviť sa všetkých tých ohlupujúcich medikamentov. Ale trochu som odbočila, takže teraz pekne späť k téme.
Všetky moje reakcie na kritiku vyzerali presne tak, ako môj psychický stav v danej chvíli. Ak som sa práve cítila veľmi zle, útočila som na všetkých a na všetko. V opačnom prípade som komentáre prešla mlčaním, prípadne len skromnou poznámkou. Pri mojich agresívnych atakoch som si neuvedomovala jednu veľmi dôležitú vec, a to že tým najviac ubližujem sama sebe. Tým nemám na mysli poškodzovanie vlastného mena. Zakaždým, keď som sa ako tak prebrala z hystérie, nesmierne ma mrzeli veci, ktoré som popísala. Bolo mi skutočne veľmi ťažko na duši z toho, ako som iným naubližovala. Nie nadarmo sa hovorí, že zdochýnajúci kôň kope najviac. A ja som kopala ostošesť, keď som mala akurát stavy podobné tomu koníkovi. Neskôr ma však za to bičovalo vlastné svedomie. Myslím, že niet prísnejšieho sudcu ako práve ono. Ak ovšem človek nejaké to svedomie má. V tom období ma nerzrádzala aspoň človečina vo mne. Väčšinou som sa dokázala za svoje výpady ospravedlniť, hoci to nebolo jednoduché. Jedného dňa som ale toho bláznivého kolotoča atakov a ospravedlňovaní sa mala plné zuby. Ubližovali mi rovnako ako nevhodná kombinácia liekov. Povedala som si „Stačilo“. Vysadila som lieky a vedome som začala kontrolovať vlastné reakcie. Nevravím, že dnes už neprestrelím. Aj ja som iba človek, navyše emočne vyhrotený. Je veľa vecí, ktoré ma skutočne iritujú, najmä zákernosť, zloba, závisť, ale teraz sa už snažím byť aspoň vecná a podľa možností čo najviac neosobná.
A čosi sa zmenilo. Kritiku, samozrejme, dostávam aj dnes. Koniec koncov je to práve ona, ktorá ma posúva vpred, no dnes je všetko celkom inak. Dnes to už nie sú kopance ale dobré rady. Často sa mi stáva, že pri mojich poetických, či gramatických prešľapoch dostanem diskrétnu, súkromnú správu s upozornením a vysvetlením.
Myslím si, no možno sa mýlim, že práve toto je ten rešpekt, ktorý by chcela mať väčšina z nás. A prečo som celú túto dlhú úvahu vlastne napísala? Nuž preto, lebo sa často mylne domnievame, že rešpekt si z ľudí vytlčieme päsťami. Ono je to však úplne inak. Rešpekt sa vytĺcť nedá. Človek si ho musí zaslúžiť.

 

Žlč

07.11.2021

„Zoberte im kyslík!“, vykrikujú davy. Nezaslúži si žiť, ten ktorý nespraví všetko, čo mu prikazuje vláda. Tak povedz, Pane, ako mám mať rada ten zlobou presýtený svet? Veď v ľudských dušiach kúsok citu niet a miesto krvi v žilách človeka s veľkou chuťou divo preteká už iba zahorknutá, vriaca žlč. Tak, prosím, človek, radšej mlč, lebo svojim jedom [...]

Hľadač šťastia

18.08.2021

Hľadač šťastia. Kniha z autorskej dielne dvoch skvelých autorov, Zdenky WenzlovejŠvábekovej a Juliena Dana, aká sa vám do rúk dostane len zriedka. Ťažké, ľudské osudy poprepletané neskutočne silným odkazom pre všetkých, ktorí bezcielne blúdia životom, pre všetkých tých, ktorí pod ťarchou okolností rezignovali, ale aj pre tých, ktorí majú pocit, že šťastie sa [...]

500 000 eur

18.08.2021

500 000 eur – sumička, z ktorej by sa podlomili kolená každému výhercovi. A teraz si skúsme predstaviť, čiste teoreticky, že by sa do lotérie prihlásili všetci zamestnanci našich strategických zložiek. Ak by boli plne očkovaní, nič nepredstaviteľné. Ďalej si predstavme, opäť čisto teoreticky, s dostatkom bujnej fantázie, že si všetci títo zamestnanci [...]

Peter Pellegrini

Pellegrini mi eleganciou pripomína Masaryka. Mal by sa však oholiť, odporúča novému prezidentovi protokolistka

14.06.2024 18:45

Akých protokolárnych prešľapov sa dopúšťali predchodcovia nového prezidenta?

Jan Lipavský

Lipavský príde na Slovensko, stretne sa s najvyššími predstaviteľmi. Rokovať budú aj o Ukrajine

14.06.2024 18:08

Český minister zahraničných vecí prichádza na Slovensko v čase, keď Česko začiatkom marca odložilo česko-slovenské medzivládne konzultácie.

SR Strečno I/18 doprava obmedzenie SSC VÚD ZAX

Pod Strečnom havarovalo auto, v úseku sa tvoria rozsiahle kolóny

14.06.2024 17:25

Úsek motoristom odporúčajú obísť cez Terchovú.

čaputová

Moje milované Slovensko, bolo mi cťou slúžiť ti, lúčila sa Čaputová. Krajina je zranená, ale verí jej

14.06.2024 15:44, aktualizované: 18:11

Zuzana Čaputová predniesla posledný verejný príhovor vo funkcii hlavy štátu.

kuricovatomalova

Padáme na dno, potom dvíhame sa z popola, akoby naša viera nikdy silná nebola, akoby až vtedy zachcelo sa nám opäť žiť. Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 185
Celková čítanosť: 408056x
Priemerná čítanosť článkov: 2206x

Autor blogu

Kategórie