nadnoduse

To, čo teraz napíšem, určite vyznie z mojich riadkov absurdne, ale…však čítajte ďalej. 

Nič nezrazí ľudské ego k zemi viac ako vykričaná pravda a témy, v ktorých sme q

hlavnými hrdinami. O to viac ak sa jedná o témy závislostí. A áno, viem, o čom píšem, pretože som prišla o syna, mladého, krásneho a citlivého chalana, ktorý to tu kvôli vlastnej, drogovej závislostí radšej zabalil. Len málokto sa z toho pekla dokáže vymaniť, ale k veci.

Na…srdení závisláci, všetci tí, ktorí sa ešte nedostali do štádia priznať si svoju závislosť sú skutočne mnohokrát až agresívni pri akejkoľvek zmienke o závislostiach. To je fakt, nie môj subjektívny pohľad na vec. Články, diskusie, komentáre na túto tému v nich vyvolávajú priam až amok, aj keď v danej chvíli absolútne nikto nehovorí o nich samotných. Ono prijať pravdu je v prípade závislostí asi to najťažšie. Veď ja to zvládnem, ja nie som závislý/á, veď ja to len tak občas, keď mi je ťažko…a milión iných výhovoriek. No a presne tu je ten stred, to jadro, ktoré bez prijatia skutočnej reality vyvoláva v závislákoch hnev a agresivitu pri akejkoľvek téme závislostí. 

Je pre mňa, napriek odžitého, obrovským fenoménom zavrhovanie autobiografie človeka, ktorý sa dokázal nielen z toho pekla závislosti vymaniť, ale ešte aj dokázal vyjsť na trh so svojou kožou, utýranou samým sebou, s ohyzdenou a priam až vlastnou, dehonestujúcou realitou svojej existencie. Ono mne skutočne rozum neberie rozdiel medzi autobiografiu napríklad týranej ženy a alkoholika. Je vskutku zvláštne sledovať tie názorové rozdiely. 

Áno, teraz ma kľudne ukameňujte, lebo veď tá žena za to nemôže, to jej muž alebo druh. Závislák si svoju cestu vybral sám. Rozumiem takémuto mysleniu, lenže keby závislák dopredu vedel, do akého šialenstva sa hranie, bol by zarytým absistentom, to mi verte. Rovnako ako keby týrané ženy vedeli vopred, aký ich život s tyranom bude.

Ono je to vskutku nesmierne podobné. Syndróm týranej ženy a závislosť. Rozdiel je iba v prijatí verejnosti, bohužiaľ. Týranej žene, a navyše ešte aj matke, pomôže, kto môže, lebo veď ona si to nevybrala… A závislákovi? Ak ho neopľujeme, tak ho aspoň absolútne nezúčastnene obídeme, ale zase som sa trochu stratila vo vlastných, myšlienkových pochodoch. 

Tento článok mal byť hlavne o  tých nasra…tých závislákoch. To sú presne tí, ktorí majú pocit, že to majú pevne v rukách, že sa ich táto téma absolútne netýka a majú právo kydať kopy hnoja na tých, ktorí sa tomuto problému postavili čelom. Popritom,samozrejme,  dehonestujú akúkoľvek aktivitu abstinujúcich závislákov.

Smutné, ale smerodajné pre tých, ktorí si dokážu priznať vlastné chyby. Veď v podstate nemáme veľmi na výber. Buď budeme realitu odmietať, alebo sa s ňou popasujeme. Boh nám okrem iného dal aj slobodnú vôľu, a je len a len v našich rukách, ako to tu dobačujeme. Môžeme sa hnevať, aj útočiť ako zranená zver na všetko,  čo si nedokážeme pripustiť.  Môžeme naozaj čokoľvek, lenže následky si ponesie každý sám. Toto už Kristus svojou krvou nevykúpi.

No a prečo sú závisláci doslova až agresívny z akejkoľvek témy závislostí? Lebo na závislosti nie je najťažšie s ňou bojovať, ale si ju priznať. Potom to už ide správnym smerom.