nadnoduse

Asi by som Ti mala čosi vysvetliť.
Ja viem, že všetko vieš,
ale nie som si celkom istá,
či aj rozumieš,
tak celkom obyčajne, ľudsky,
pretože predsa len si…
úplne iný ako my.
Rozprávam sa s Tebou už dlho,
spôsobom akoby som verila, že existuješ,
že ma počuješ,
že ma miluješ presne tak,
ako milujúci otec ľúbi svoje deti,
no viem, že vieš, že je to iba hra,
hra na slepú babu, v ktorej stojím na klátiku,
s páskou cez oči,
a tápam v tme plná pochybností.
Áno, Tvoju knihu som čítala veľakrát, takže viem,
žeby som Ťa mala milovať viac než seba,
viem, žeby som Ti mala bezhranične dôverovať,
žeby som sa mala k Tebe modliť
a na kolenách prosiť o odpustenie mojich hriechov,
lenže…má to jeden malý háčik,
Nemilujem,
Nedôverujem,
Nemodlím sa,
Neprosím.
A prečo?
Pretože som iba človek
a nemôžem sa rovnať Tvojej dokonalosti.
Pretože Tvoju knihu napísala ľudská ruka,
ktorá si vždy všetko prispôsobí vlastnému prospechu,
pretože nevidím dôvod spovedať sa,
ak skutočne vidíš moje prehrešky,
aj moju ľútosť a prosby o odpustenie tých,
ktorým som ublížila,
a tiež preto, lebo pekla sa už dávno nebojím.
Áno, máš pravdu, nebojím sa ho odvtedy,
ako si mi ho doprial vrchovate tu na zemi,
takže, prepáč, ale asi už nikdy nebudem
Tvoja verná, dôverčivá ovečka.
Ja viem, vyznieva to minimálne prapodivne,
že sa s Tebou rozprávam,
hoci neverím,
no pravda je kdesi uprostred.
Netvrdím, že nie si,
že nás nemiluješ,
že…,
len mám pocit, že si Ťa každý modeluje tak,
ako mu to vyhovuje,
že ľudstvo vytrháva Tvoje myšlienky z kontextu,
aby im dalo celkom iný význam,
že si to myslel úplne inak,
keď si nás stvoril,
a že nejde vôbec o to,
aby sme Ti bezhlavo verili,
ale aby sme pochopili zmysel života,
ktorý si nám tak veľkoryso daroval.
Možno sa mýlim,
možno je skutočne všetko tak,
ako kážu Tvoji fanatický prisluhovači
a raz na to prídem,
ale aj tak si myslím,
že nie je na svete nič deštruktívnejšie,
ako slepá viera.
Takže, prepáč, keď pochybujem,
keď tápam v tme,
pretože sa iba snažím pochopiť,
čo vlastne od nás chceš,
a nemyslím si, žeby Ti išlo iba o to,
aby sme pred Tebou kajúcne kľačali na kolenách,
pretože ak skutočne existuješ
a si taký milujúci a milosrdný,
nikdy by si to od nás nepožadoval.
Takéto prízemné chúťky sú vlastné človeku,
a nie Tebe.