nadnoduse

I.

Vyzliekať pravdu do naha,
klamstvom jej zahaľovať údy,
vraj je to veľká odvaha,
úprimne odrbávať ľudí.

Odvážnych je tu veru dosť,
viac ako v makovici maku,
všetkým pokrytcom pre radosť,
hlavné je nepodľahnúť tlaku.

Pravda však tlačí ostošesť
do kúta lož, ktorá omína,
odvážnym nesmie všetko prejsť,
len nech sa dymí z komína.

Pravda a lož a v strede nič,
len v rukách vodcov dlhý bič.

II.

Len v rukách vodcov dlhý bič
a čisté klamstvo na perách,
tak, človek, prosím, aspoň krič
nech nezhltne ťa vlastný strach.

Tým bičom pravdu skrvavili
a zjazvili jej pravú tvár,
už nik netuší v tejto chvíli,
či vymaní sa z ľudských spár.

Veď ona dnes už ledva dýcha,
mnohým je iba na príťaž,
keď naša zradná, ľudská pýcha
vyznáva klamstvo, sabotáž.

Keď pravda mlčí, lož má hody
a pokrytcom sa dobre vodí.

III.

A pokrytcom sa dobre vodí,
stačí mať chrbát bez kostí,
zbierajú svojej práce plody,
keď ľudia mrú bez milosti.

Už iba smrť dnes neoklamú,
zubatá má svoj vlastný rád,
vezme si otca, dieťa, mamu,
lož s pravdou ešte mnohokrát.

Jej darmo budeš núkať bakšiš,
peniaze, moc, či majetky,
radšej si rýchlo závet napíš,
a prehoď statky na dietky.

Smrť berie všetko, to mi ver,
nedá ti život na úver.

IV.

Nedá ti život na úver,
nedá ti nádych slobodný,
to klamstvo, ktoré určí smer
a každý prešľap zdôvodní.

No pravda občas veľmi bolí,
nuž aj keď bije do očí,
radšej sme ako také voly,
ktoré si ktosi zotročil.

Len pokrytec sa hrdo nosí,
sťaby ten páv, čo ruju má,
na tvári z očí kvapky rosy
vyryjú pravde znamenia.

Tam, kde je lož iným vzorom,
adieu a potom Zbohom.

V.

Adieu a potom Zbohom,
posledný pozdrav pred popravou,
národ by toho toľko zmohol,
no je iba bábkou meravou.

Už nemá vôľu ani chuť,
onemel veru pod ťarchou dní,
tak, Bože, prosím, pri nás buď,
nech nezaznie nám zvon posledný.

Nech môžme opäť hrdo, smelo
vykročiť pravou nohou vpred,
veď komu by sa ešte chcelo
rozmotávať tú lživú sieť.

Pridlho sa žiť v klamstve nedá,
duša umrie a príde bieda.

VI.

Duša umrie a príde bieda,
s tou biedou bolesť, trpkosť, žiaľ,
keď človek vlastnú hrdosť predá,
pravdu dá klamstvu na oltár.

Na oltár mocným, čo dnes velia,
a za rúška ju skrývajú,
kde všetci sú nepriatelia,
a chcú vraj vládu bývalú.

No pravda, tá je celkom iná,
národ dnes v tichu hrdlačí,
a nikto nevie čia že vina
do hrobu ďalších zatlačí.

No život aj tak ide ďalej,
veď neumiera iba nádej

VII.

Veď neumiera iba nádej,
tak snáď raz pravda ožije,
a z jedovatej tlamy hadej
vytrysknú všetky pomyje.

Vytečie jed, čo pravdu vraždí,
pribíja na kríž slobodu,
nech konečne už raz a navždy
netlačia ľudí pod vodu.

A potom nádych celou silou,
bez strachu, ktorý zabíja,
pravda je cestou ušľachtilou,
klamstvo vražedná kopia.

Ten, kto sa holej pravdy bojí,
ten sa dusí vo vlastnom hnoji.

VIII.

Ten sa dusí vo vlastnom hnoji,
kto druhým berie voľný dych,
kto proti všetkým múdrym zbrojí
ponorený do vlastných pých.

Pýcha je had, je jed, čo vraždí,
je otlak, ktorý omína,
je ako oheň v suchom raždí,
je v silnom brale trhlina.

A po nej príde vždy pád na dno,
zláme si kosti, moc aj sny
a ostane len pusté prázdno
zmiešané s bahnom ďalších dní.

Tak nech nám pán Boh pomáha,
vyzliekať pravdu do naha.