nadnoduse

Ležiac na vyšetrovacom stole som odrazu pocítila ako mi oči vytláča z hlavy. Nie obrazne. Do slova a do písmena som mala odrazu v hlave taký obrovský tlak, až mi očné buľvy vychádzalo z jamôk. Endoskop, zasunutý kdesi na polceste do žalúdka, opakovane vyvolával dáviaci reflex, ktorý statočne odčerpával posledné zvyšky kyslíka v mojom mozgu. Najväčšou absurditou celého tohoto divadla však nebolo neprekonateľné nutkanie na dávenie. Hadica so svetielkom a kamerou na konci totálne zablokovala prísun životodarného kyslíka. Doslova mi vyrazila dych. Chytila ma panika. Dýchanie, úplne prirodzený proces tela, ktorý si človek mnohokrát vôbec neuvedomuje, sa zastavilo. Viac žiadny nádych, žiadny výdych len zdesenie nad absurditou konca. Tlak sa vo mne závratnou rýchlosťou hromadil, vytláčal oči z hlavy čakajúc na nezvratný okamih explózie. Už ani neviem, či som sa vôbec snažila dýchať. Možno nie. A možno až príliš ale bezúspešne. Pamätám si však, že som odrazu nič nevidela. Ani svetlo, ani tmu. Ani nebo, ani peklo. Ani Boha, ani diabla. Bolo to absolútne, absurdné nič, do ktorého akoby z nekonečnej diaľky ku mne doliehali akési nezrozumiteľné zvuky. Nezaujímali ma. Strácala som sa.

„ Nedýcha! Odchádza! „

Tieto slová mi utkveli v hlave. Neviem, či sa mi to len marilo, snívalo alebo som ešte aspoň kúsočkom svojej existencie vnímala dianie okolo seba, ale ďalšou spomienkou na endoskopiu je moment, keď votrelec vyletel z môjho hrdla. Nepamätám si to presne. Nie tak, ako to v skutočnosti bolo. Marí sa mi, že sa mi pred očami, neuveriteľnou rýchlosťou, mihlo čosi čierne a dlhé. Necítila som nič. Nijaká bolesť ani úľava. Len záblesk čohosi čomu som nerozumela. Ďalšou absurditou je, že mi to bolo jedno. Napriek uvoľneniu priestoru pre prísun kyslíka som sa neznažila chytiť opäť dych. Zrejme som už bola v bezvedomí.

“ Dýchajte! Počujete ma? Dýchajte. Nezatvárajte oči. Nesmiete zatvoriť oči! “

Tieto slová tiež ostali zaryté v letmej spomienke. Určite som ich počula ale v tej chvíli, keď sa ma sestrička s lekárom snažili prebrať k životu, nemala som pocit, že patria mne.

Cítila som sa zvláštne, keď som pred sebou zazrela ich vydesené tváre. Sestrička ma podopierala, snažiac sa ma udržať v trápnej napodobenine sedu, lekár so mnou niečo robil, netuším čo a pritom sa neustále prekrikovali.

“ Dýchajte! Nezatvárajte oči! Teraz nesmiete zatvárať oči! Počujete ma? “

Už som ich počula celkom jasne ale nevnímala som, že tie slová patrili mne.  Pripadali mi smiešny. Ani neviem prečo. Viem len, že som chcela spať, vrátiť sa späť do toho stavu, z ktorého ma na silu dostali von. Dýchala som plytko a pomaly akoby sa mi vôbec nechcelo. Netuším ako dlho to trvalo ale nakoniec sa im podarilo prebrať ma k plnému vedomiu.

“ Ale ste nám dali? Takmer sme vás stratili. Nabudúce si, prosím, odpustite takéto kanadské žartíky.”- povedala položartovne sestrička a s milým úsmevom a stále vydeseným pohľadom ma hladila po vlasoch.

To, čo sa naozaj stalo, som v plnej miere pochopila až doma. Nie, nedoľahlo to na mňa, ani som nezačala vnímať život celkom inak, ale jednu vec som si predsa len uvedomila v plnej miere.

Nič na tomto svete nie je absolútnou samozrejmosťou. Dokonca ani náš dych.