nadnoduse

Smútok mi kreslí slzy na duši 

s ľahkosťou vtáčieho pierka v povetrí,
akoby o nič nešlo.
Akoby to ani nebola moja duša,
čo po stýkrát žiť znovu skúša,
akoby som bola všetkým ukradnutá.

Nie, neumieram každý deň.
Len občas.
Vtedy, keď sa zo mňa začne,
ako rozbúrené vody riek,
vylievať všetka bolesť,
ktorú už duša neunesie.
Slzy v slovách
začnú stekať na papier
až sa spoja v imaginárnu smrť.
Smrť v básni,
smrť na papieri,
smrť bez vykúpenia
uprostred všetkej tej bolesti
vo mne.

Nie, nedajú sa kúpiť odpustky,
ani vymodliť si spásu duše.
Umriem ešte minimálne tisíckrát,
kým posledná slza,
posledné slovo,
posledná báseň
rozplynú sa vo večnosti
a duša raz a navždy zabudne.
Zabudne v zabudnutí.