nadnoduse

Ako sa dá prežiť smrť vlastného dieťaťa?

Posledné tri roky často dostávam túto otázku. Napriek tomu, že som ju prežila, nemám odpoveď. Ak by som mala odpovedať čisto pudovo, odpoveď by znela :
“ Nedá. “, ale klamala by som, pretože stále žijem. Napriek všetkému.
Syna som stratila pred viac ako tromi rokmi. Mal len 19 rokov. Mladý chalan, ktorý mal celý život pred sebou, to tu proste sám, dobrovoľne, zabalil. Nedokázal zvládnuť peklo drogovej závislosti. Nechcel trápiť seba ani nás, a tak sa úmyselne predávkoval.
Ako sa dá takáto strata zvládnuť, netuším. Sama sa čudujem, že som ešte tu. Môžem však úprimne priznať, nebyť mojej dcéry, už by som tu nebola. Ona jediná ukotvila moju loď tak pevne, že proste nemohla odplávať.
Neviem, ako to prežívajú iní rodičia, no sama za seba môžem povedať, že človek si to proste musí odžiť. Všetku tú bolesť a fázy, ktoré s takouto stratou prichádzajú.
U mňa, ako prvý, nastúpil šok. Syndróm neveriaceho Tomáša. Nedokázala som prijať skutočnosť, že syn tu už nie je. Stále som čakala, že sa vráti. Po troch mesiacoch, keď prišla pitevná správa, ktorá potvrdila, že odišiel úmyselne a dobrovoľne, nastala fáza hnevu. Ukrutnej zlosti na všetkých a na všetko. A najviac sama na seba. Vinila som všetkých za všetko a samu seba som doslova znenávidela. Prečo? Že som neurobila viac, že som neurobila dosť, že je všetko len a len moja vina. Dospela som až do takého štádia, že som samu seba presvedčila o tom, že nemám právo žiť. Nebyť kotvy, ktorou má dcérka pripútala k zemi, už tu nie som.
Ďalšou fázou bolo prázdno. Bohapusté nič. Vyprahnutá Sahara. Prázdna posteľ, izba, byt, mesto, život, proste absolútne nič. Zamknutá sama v sebe, vo vlastnom vreštiacom tichu, ktoré pomaly ale isto zabíjalo moju dušu. Nepomáhali lieky ani prosby či hrozby. V krajine Ničoty neprichádzajú nijaké impulzy z vonku. Je obklopená ničím rovnako ako je ničím vyplnená.
A bolesť? Tá prišla ako posledná fáza. Zničujúca a devastujúce ako tsunami. Zasiahla ma s takou intenzitou, že sa jej nedalo ubrániť. Neexistujú slová, ktoré by dokázali hodnoverne opísať tú silu, ktorá rozbíja dušu na mikročastice. Je to akoby vám zaživa oddelili hlavu od tela, vyrezali dušu a ešte trepotajúcu sa v poslednom kŕči, ju zomleli na prach. Je to bolesť, ktorá ćloveka dovedie až k šialenstvu. Áno, zošalela som.
Asi si teraz kladiete otázku, ako sa toto dá prežiť. Je len jeden, jediný spôsob. Začať tú bolesť vypúšťať von. Neprelievať si ju z džbánu do suda a odkladať ako dôkaz našej nekonečnej lásky. Ja osobne som pochopila jednu veľmi dôležitú vec: Naše vlastné utrpenie a sebatrýznenie nie je nijakým dôkazom večnej lásky. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že ponechávanie si bolesti v sebe je neprístojné, nedajbože ponižujúce. Každý z nás je originál a teda všetko vníma, cíti a prežíva inak. Niekedy tá bolesť proste nejde von. Najprv sa zrejme musí zapáliť, vyhnisať a až potom, keď ten vred na duši praskne, dokáže sa uvoľniť. Pre mňa to bol najdôležitejší, posledný krok. Začať vylievať všetku tú bolesť. Prestať si ju odkladať. Nedusiť ju v sebe, neprelievať z džbánu do suda. A ona? Keď som jej to dovolila, rynula sa zo mňa ako divá rieka. Odrazu sa ten prúd nedal zastaviť. Tiekla mi z duše, zo srdca, z očí aj z pera na papier. Ono je to s bolesťou rovnako ako s odpadom. Ak si ho budeme hromadiť na dvore a nebudeme ho vyvážať na smetisko, jedného dňa nás celých zasype a udusí vlastnou váhou.
Ak si však myslíte, že som sa tej bolesti zbavila raz a navždy, sklamem vás. Táto strata nikdy neprebolí. Ešte x-krát ma zloží na kolená, no dnes už viem, že ju nechám zakaždým vytiecť, aby som mohla ďalej žiť, byť, milovať.
Takže, ako sa dá prežiť smrť vlastného dieťaťa? Netuším, no myslím si, že najdôležitejšie je byť pevne ukotvený k zemi, aby sme dokázali zvládnuť všetky fázy takejto straty.
Na záver ma napadá ešte jedna vec. Často počúvam o tom, aká som vnútorne silná, keď som to všetko dokázala zvládnuť, avšak pravda je celkom iná. Vnútorne silní sú tí, ktorí ma držali pevne tu na zemi. Keby som sa v jednotlivých fázach mala rozhodnúť sama, dobrovoľne, dnes by som už tento článok nepísala. Takže všetok obdiv a úcta patria im, nie mne. Verte, že to so mnou mali občas nesmierne ťažké.

Z džbánu do suda

Prelievaš bolesť z džbánu do suda,
a ona stále pribúda,
akoby jej nikdy nemalo byť dosť.

Akoby bola vzácny hosť,
ktorého si uctiť treba.
Vítaš ju soľou s kúskom chleba

a odkladáš si ju z džbánu do suda.
Veď, čo ak by si zabudla ako láska bolí,
koľko si v živote mala smoly,

koľko krát ťa zrazili na kolená?
Veď čo ak by si bez nej bola uzmierená
a s úsmevom vítala nové rána?

A tak si bolesť prelievaš z džbánu do suda
a sudov pribúda,
a pribúda,
a pribúda.