Nina bola zvláštne 14 ročné dievča. Nikam sa nedokázala zaradiť, takže priateľov mala oveľa menej ako prstov na ruke. Bola viac – menej samotár a pre ostatných podivín.
V jeden smutný, osamelý, víkendový deň sedela na lavičke športového, internátneho dvora. S hlavou zvesenou v dlaniach ronila krokodílie slzy tak ako už mnohokrát. Odkedy bola nútená žiť na internáte, ďaleko od rodiny a priateľov, bol to jej takmer každodenný rituál. Ponorená do vlastnej bolesti nevnímala okolie, až kým som nezačula čísi hlas.
“Smiem si prisadnúť alebo je to miesto vyhradené len pre zúfalcov?”
Zdvihla hlavu a vyvalila prekvapené oči na mladého muža, ktorý stál oproti nej. Nevnímala ako vyzerá, ale jeho hlas, sama nevedela prečo, pohladil jej ubolenú dušu.
“Kľudne si sadni, ak ti nevadím.” – stroho odpovedala a utrela si slzy z líc.
“Taká krásna mladá slečna by mala slzy prelievať jedine od šťastia. Smiem vedieť, čo sa ti stalo alebo je to tajomstvo? Som Cyro a mám zdeformovanú ľavú nohu. Všetci preto na mňa zízajú ako na mimozemšťana. Ak som si dobre všimol, na teba sa dívajú podobne, hoci máš telo bohyne, bez jedinej vady. A ak to chápem správne, nedokážeš to stráviť. Alebo sa mýlim?” – dokončnil otázku a veľavýznamne na Ninu pozrel.
Nechápala, o čo mu ide a už vôbec sa jej nepáčilo, ako ju mal prečítanú. Preto sa hneď do neho obula:
“Čo ťa do toho? To je moja vec a ak ti vadím, môžeš ísť na inú lavičku. Je ich tu dosť.”
“Ale ja chcem sedieť práve na tejto lavičke a práve vedľa teba. Ak sa nehanbíš ísť s mrzákom, tak ťa pozývam na horúcu čokoládu. Je to to najlepšie na ubolenú dušičku. Viem, kde ju robia najúžasnejšiu na svete.” – povedal takým príjemným hlasom, že nedokázala odolať.
“Všetko lepšie ako prázdny intrák cez víkend. Prijímam.” – odpovedala a samovoľne sa usmiala na svojho nového kamaráta.
“Tak dvíhaj kotvy, uplakaná princezná. Ideme na to. Ukážem ti, ako si poradiť s čumilmi.” – usmial sa od ucha k uchu, schytil ju za obe ruky a odlepil od lavičky, jej jedinej vernej priateľky.
Až keď vykročili, všimla si jeho handicap. Jednu nohu mal podstatne kratšiu, a akoby to nestačilo, ešte aj neprirodzene skrútenú do vnútornej strany.
“To je v pohode. Našťastie to ani trochu nebolí.” – s úsmevom odpovedal skôr ako sa stihla čokoľvek opýtať.
“A nie. Nevadia mi pohľady ostatných. Práve naopak. Neskutočne ma baví, zabávať sa na ich reakciách. Presne to ti chcem ukázať. Dobre sleduj.” – opäť ju predbehol s odpoveďou s hlasným smiechom.
Nechápala, čo tým myslí, no nechcela sa ho dotknúť. Po dlhej dobe bol jediný človek, ktorý dokázal zastaviť jej plač.
“Teraz sleduj princeznička.”
Nina pozrela smerom, kam jej ukázal hlavou. Práve na neho nepríjemne čumela akási postaršia dáma. Jej pohľad bol nie len nepríjemný ale aj mimoriadne obťažujúci. Až to bolo odporné aj jej. V tom Ninin nový známy vyplazil na tú ženu v rokoch jazyk, najdlhší ako sa dalo. Pani na neho zhrozene pozrela, zahanbene sklopila oči a odišla. Cyro sa na jej ale aj Nininej reakcii neskutočne zabával. Dievčinu to samozrejme nesmierne nahnevalo. Nikdy by jej ani nenapadlo, takto neúctivo sa zachovať k podstatne staršej osobe.
“Ako si to mohol? To nemáš kúska hanby?” – skríkla na neho.
Cyro, s úsmevom na tvári a kľudom angličana, odpovedal:
“Presne tak isto ako ona. Kľud princezná. Hádam sa nebudem trápiť nad tým, ako na mňa iní zízajú. Takto je to oveľa zábavnejšie a ako bonus je, že táto pani už viac nebude na mňa zízať. Poď, skús to so mnou. Uvidíš aká je to zábava.” – dopovedal a smial sa na plné hrdlo.
Jeho smiech bol taký nákazlivý až sa musela smiať aj ona. Dlho behali po celom meste a na každého vyplazovali dlhočizné jazyčiská. Bavilo ich to tak neskutočne, že zabudli aj na horúcu čokoládu. Od tej chvíle boli ako siamské dvojičky, puto silnejšie ako láska. Vďaka nemu celé roky nemala absolútne žiadny problém s čumilmi. Práve naopak. Vždy, keď na ňu niekto neprirodzene gánil, spomenula si na vyplazené jazyky a musela sa smiať.
Zvláštne ako čas, okolnosti a choroby vytesnia z nášho podvedomia spomienky, ktoré by nás dokázali podržať, keď padáme na dno. No napriek tomu, že si ich často nedokážeme vybaviť, žijú v nás stále. Možno ožívajú až vtedy, keď im to my sami dovolíme.
Celá debata | RSS tejto debaty