nadnoduse

Koľajnice

Viem, mala by som namiesto slova blázinec použiť psychiatrická liečebňa, pretože to vyznieva dosť morbídne a urážlivo, zároveň však vo mne evokuje stav, v akom som sa tam dostala. Áno, zbláznila som sa. Prečo teraz opisovať nebudem. To by bol dlhý príbeh, navyše úplne mimo tejto témy. Na vysvetlenie napíšem len toľko, že sa vo mne všetko prevrátilo na ruby a môj rozum si začal žiť svoj vlastný život. Obrátil sa proti mne a rozhodol sa zničiť všetko, čím som bola. Presvedčil ma, že nie som hodná života a všetkým sa uľaví, keď tu už konečne nebudem. Viem, je to poriadna kravina, ale naša psychika je neriadená strela. Niekedy stačí jediná sekunda, chvíľkový skrat a bum bác, odrazu je z človeka blázon. Pardon, človek so psychiatrickou diagnózou.

V mrazivej októbrovej noci som sa odrazu ocitla na koľajniciach. Ako som sa tam dostala, si vôbec nepamätám. Viem len, že som chodila hore dolu, nohy sa mi podlamovali pri zakopávaní o podvaly a v hlave som mala neskutočný zmätok. Moje choré vnútro na mňa vrieskalo stále dookola:

„ Neopováž sa ísť domov! Zničila si im život! Nezaslúžiš si žiť! „

Poviete si, tá ženská musela zošalieť a nemýlite sa. Z inteligentnej, citlivej a milujúcej ženy sa odrazu stala troska túžiaca len po jedinom – po smrti.

Ľudská psychika je ako čínsky porcelán. Vymkne sa vám z rúk a pri dopade sa s veľkým rachotom rozbije na množstvo drobných úlomkov vašej duše. Pozliepať ju do pôvodného stavu je ako skladať puzzle. Chce to veľa času a najmä trpezlivosti. Nie každému sa to podarí.

Podľa toho, čo som sa neskôr dozvedela, som na koľajniciach strávila približne tri hodiny. Tiež sa čudujete, že sa mi nič nestalo? Nuž, niekedy je k nám osud nesmierne milostivý. Náhody vraj neexistujú ale úplnou náhodou, alebo rukou prozreteľnosti, bola akurát na trati výluka. Na najbližšej nákladnej stanici totiž presne v tom čase vykradli vagóny a tak som od života dostala druhú šancu. Šancu na život.

Po troch hodinách v mrazivej októbrovej noci sa v mojej hlave prebudil aspoň posledný, malý kúsoček zdravého rozumu. Odrazu som si spomenula na svoje deti. Vždy boli, sú aj budú to najvzácnejšie, najdrahšie a najkrajšie, čo mi život mohol dať. Neviete si ani len predstaviť moje zdesenie nad tým, čo som chcela urobiť. Odísť len tak bez rozlúčky, bez vysvetlenia. Ponechať ich napospas osudu. Urobiť z nich polosiroty. Zničiť im celý život. Najradšej by som sa v tej chvíli od hanby prepadla až do najtemnejšieho pekla.

„Musíš niečo urobiť! Preboha, rob niečo! „ – vrešťalo na mňa vlastné vnútro.

A tak som zavolala najmladšiemu bratovi, aby pre mňa prišiel. Domov som však v tom stave ísť nemohla.

„ Odvez ma do blázinca! – zavelila som odhodlane.

O tom ale nechcel ani počuť. Presviedčal ma, že nie som nijaký blázon, že tam nepatrím, že až tam skutočne scvoknem.

„ Pozri, ak ma teraz odvezieš domov, raz sa sem, skôr či neskôr, vrátim. Viem to. Cítim to. Moja hlava je chorá, veľmi chorá a robí si so mnou, čo chce. Chceš ma mať na svedomí? „ – nenechala som sa odbiť.

Odkiaľ sa odrazu vo mne vzalo toľko odhodlania, dodnes netuším. Už len samotné slovo blázinec vo mne vždy vyvolávalo hrôzu. Jediné možné vysvetlenie vidím v obrovskej sile materinskej lásky. Nechcela som umrieť. Chcela som žiť. Žiť pre svoje milované deti. To len chorá myseľ sa rozhodla proti mojej vôli, takže som nevyhnutne potrebovala odbornú pomoc a izoláciu minimálne dovtedy, kým tej mojej hlave nedáme jasne najavo, kto rozhoduje o mojom živote.

Nuž a tak som v jedno mrazivé, októbrové ráno ocitla v blázinci. Pardon, v psychiatrickej liečebni.

Viac zase na budúce.